Žijeme v džungli?

V jednej z diskusií o slobodnom trhu zaznel častý argument zástancov štátu: „Každý predsa chce, aby sme žili ako ľudia a nie ako zvieratá – čiže silnejší slabším pomáhajú a nie ich požierajú. Ja tvrdím, že trh toto znemožňuje. Trh vytvára prostredie pre silnejších a výsledok máme tu.“ Je to skutočne tak? Je trh džungľa kde „prežije len najsilnejší?“ V džungli, keď chce silnejšie zviera uspokojiť svoje potreby (hlad) môže tak spraviť len na úkor iného zvieraťa. Každý dosahuje uspokojenie len základných potrieb a dochádza k skutočnému boju o prežitie. Čo to má však spoločné so slobodným trhom? Trh je založený na dobrovoľnosti konania. To znamená, že ak sa na trhu jednotlivci rozhodnú konať, súhlasia s tým obidve strany. A to nie zo strachu alebo z donútenia, ale z dôvodu výhodnosti tohto konania. Trh sa nedá definovať ako nejaká reálna entita, ako súbor pravidiel alebo naopak čistý chaos bez poriadku. Trh je dobrovoľný prejav preferencii jednotlivca, trh je proces. Pri výmene na trhu nikto nestráca lebo ak by mal pocit že stráca, ma právo odmietnuť výmenu. Ak chce niekto prirovnávať princíp džungle – „silnejší prežije“ -  k trhu, mal by si odpovedať na otázku: V čom je ten kto prežije silnejší? V džungli je to ten čo je rýchlejší, ma väčšie zuby a dokáže poraziť druhých. Na trhu je silnejší ten čo dokáže lepšie uspokojovať potreby v spoločnosti (Murray Rothbard). Toto je hlavný dôvod prečo je trh efektívny.

Ak má niekto pocit, že na trhu existujú slabší, ktorým treba pomôcť, má tu možnosť. Môže slobodne rozhodnúť čo spraviť s celým svojim príjmom. Táto možnosť v džungli chýba lebo všetci žijú na hranici vyhladovania a jedinou činnosťou je zaistiť si všetky potrebné statky na prežitie. Práve trh prostredníctvom dobrovoľnej výmeny, deľby práce, špecializácii, možnosti investovať do budúcnosti – vytvárať kapitálové statky, zvyšuje životnú úroveň všetkých jednotlivcov. Stačí si porovnať vývoj životnej úrovne za vyše 2500 rokov, od staroveku kedy vládli panovníci, otrokári a pracovali otroci, po stredovek kedy vládli králi, cirkev, feudáli a pracovali poddaní s obdobím približne posledných troch storočí od začiatku kapitalizmu a trhového systému. V džungli prebieha neustály boj o prežitie, vedú sa vojny, neproduktívne násilie je odmeňované. Trh umožňuje mať voľný čas a venovať sa slobodným aktivitám. Trh je presný opak džungle. Na trhu vládne sloboda, kooperácia, dobrovoľnosť a prosperita. Naopak, pre džungľu je typická vojna, boj všetkých proti všetkým a získavanie iba na úkor druhých.

Smutnejšie je, že svet okolo nás sa postupne mení na džungľu. Na džungľu, kde štát je panter a my sme buď smiešne opice alebo slabé sliepky. Štát začína vojny s inými (vojenské konflikty), vedie boj proti všetkým občanom (regulácie cien, tovarov, clá, zákazy, povolenia, atď.), získava prostriedky na úkor iných bez produktívnej aktivity (dane a inflácia). Keď už niektorí zástancovia etatizmu priznajú, že štát znižuje ekonomický potenciál spoločnosti, nikdy neupustia od predstavy, že bez štátu by mohla existovať fungujúca spoločnosť. Podľa nich by slobodný jedinec absolútne stratil zábrany a začal by porušovať slobodu druhých, začal by kradnúť, podvádzať a byť násilný – jednoducho by sa spoločnosť zmenila na džunglu. Ale ako sme si ukázali, toto všetko sú “hodnoty” potrebné práve pre život v džungli, nie v slobodnej spoločnosti. To však neznamená, že slobodný jedinec by nemohol kradnúť, podvádzať alebo vraždiť. Mohol a dokonca by to robil. Tak isto ako to robí aj teraz vo svete štátneho diktátu. Štát nijako nedokáže vstúpiť do hláv potencionálnych zločincov. Nemôže ich prehovoriť aby nekonali nemorálne, nepáchali zločiny a keď neposlúchnu, zatvoriť ich ešte pred spáchaním zločinu. Tak ako môže človek zabiť a kradnúť v slobodnej spoločnosti, môže to isté spáchať v spoločnosti regulovanej štátom. Štát nemôže ex-ante zabrániť zločinu, tak isto tomu nemôže zabrániť ani slobodná spoločnosť. To čo robí štát je, že ex-post trestá zločincov. Zločincov, ktorí zabili/okradli ich sliepky, nesúce zlaté vajcia. Ako správny hospodár si nenechá okrádať alebo zabíjať zdroj svojho príjmu a tak zoštátnil vojenskú, policajnú, súdnu a väzenskú službu. Tieto služby (chránenia, odhaľovania, súdenia a trestania) by mohol vykonávať súkromný sektor, tak isto ako už dnes existuje množstvo súkromných detektívov, dobrovoľných spolkov pri ochrane spoločného majetku v komunitách, agentúr chrániacich majetok a život atď. Diskusia o efektivite „štátne vs. súkromné“ by bola samozrejme neefektívna. Prečo úradníci nedovolia vstup súkromného sektora do služieb obrany na slobodnom trhu? Lebo by stratili ďalšiu svoju funkciu, bez ktorej by sa stali nepotrebnými darmožráčmi v očiach svojich prívržencov. O fungovaní súkromnej polície vyšiel článok na mises.cz.

Vráťme sa ale späť k pôvodnému argumentu. „Každý predsa chce, aby sme žili ako ľudia a nie ako zvieratá – čiže silnejší slabším pomáhajú a nie ich požierajú. Ja tvrdím, že trh toto znemožňuje. Trh vytvára prostredie pre silnejších a výsledok máme tu.“ Naozaj je to trh, kto podporuje silnejších? A štát je ten božský solidárny ochranca, ktorý nedá na slabších dopustiť? A kto v roku 2008 zachraňoval “najsilnejších” Fannie Mae, Freddie Mac, ktorí mali prsty v 75% všetkých amerických hypoték. Kto zachránil giganta AIG prostredníctvom 85 miliard dolárov? Bol to pán Trh? Keby o tom rozhodoval trh, tieto spoločnosti skrachujú (prečo boli neefektívne a hazardovali dopadá tiež na plecia úradníkov). Tak kto zachránil silných a veľkých? Teraz si niekto povie, no dobre bol to štát, ale “to sa nehrá” lebo vtedy štát nemal na výber. Omyl č.1 – mal na výber, a omyl č.2 – nezachránil ich starší pán v obleku s kravatou, ktorý sedí na ministerstve financií, ale my. Každý jeden jednotlivec, ktorý ráno vstane, ide do práce kde produkuje tovary či ponúka služby a večer ide spať. To on zaplatil zo svojho hraničného produktu, ktorý poskytol spoločnosti. Štát si zobral podiel pomocou priamych a nepriamych daní a odvodov, a to čo jedincovi ostalo je nenápadným spôsobom znehodnocované (infláciou) v prospech štátu a jemu blízkych záujmových skupín. Štátni úradníci pichajú do hlavy organizmu a jeho krvného obehu na červeno nafarbenú tekutinu dúfajuc , že to nohy a ruky nepostrehnú. Lenže raz si všimnú nedostatok kyslíka a vtedy odmietnu pracovať a počúvať hlavu.

Pridajte komentár