Vojny, prírodné katastrofy a Keynes

Tragédie, či už sociálne alebo prírodné, su živnou pôdou pseudo-ekonómov obhajujúcich štátne zásahy do života ľudí. Zemetrasenie, tsunami, a následná úplná devastácia prímorských oblastí Japonska nám opäť pripomenuli nesmrteľnosť Keynesa a jeho politiky štátnych stimulov.

Takto sa o tragédii v Japonsku vyjadril Larry Summers, bávalý riaditeľ Národnej ekonomickej rady prezidenta Obamu, a dlhoročný propagovateľ Keynesianskeho stimulovania:

” … môže to, ironicky, viesť k dočasnému rastu HDP, počas procesu budovania krajiny odznova. Japonsko v skutočnosti získalo na ekonomickej sile počas predchádzajúceho zemetrasenia v Kobe …”

Takéto šokujúce vyhlásenia nie su ničím neobvyklím pre zastáncov Keynesa, či jeho samotného:

“Budovanie pyramíd, zemetrasenia, hoci aj vojny môžu slúžiť na zvýšenie bohatstva …”

“vyzerá to tak, že je politicky nemožné pre kapitalistikú demokraciu aby zorganizovala výdavky v rozmere potrebnom na veľké experimenty ktoré by potvrdili moju teóriu – okrem času vojny.”

Paul Krugman, ďaľší z predstaviteľov neo-Keynesianizmu, takto opísal tragédiu z 11. semptembra 2001:

“Tieto otrasy nemusia byť veľké. Môže sa vám zdať príšerné čo idem práve povedať, ale tento teroristický útok – rovnako ako pôvodný deň hanby (pozn. útok na Pearl Harbor), ktorý nakoniec priniesol koniec Veľkej hospodárskej krízy – môže dokonca spôsobiť nejaké ekonomické dobro.”

Keynes, tak ako jeho nasledovníci sú obeťou klamu rozbitého okna, ktorý opísal Frédéric Bastiat. To čo je vidno je zniženie nezamestnanosti (ktorá existuje iba vďaka štátu), budovanie a výroba. No to čo nie je vidieť je bohatstvo, ktoré by ľudia vytvorili, ak by neprišli o bohatstvo vďaka katastrofe a nestratili čas budovaním toho čo práve stratili.

Pozrite si video ktoré opisuje klam rozbitého okna, so slovenskými titulkami. Prečítajte si článok Boba Murphyho kritizujúci vládne stimuli na empirickom základe alebo jeho článok o kapitálovej teórii a o tom ako ju vnímajú nasledovníci Keynesa.

Pridajte komentár