Praxeológia a etickosť semafórov

Originálny text bol uverejnený na mises.org:

Justin T.P. Quinn: The Praxeology and Ethics of Traffic Lights

Je po všetkom. Štát už nemá žiadnu nádej. Jeho čas konečne nadišiel. Ak si myslíte, že je to iracionálne optimistické, pozrite sa na video. Uvidíte dôvod pre existenciu štátu rozbitý na kusy.

Ako často počujete minarchistu hovoriť: “No, ja nemám rád vládu, ale prinajmenšom potrebujeme veci ako dopravné predpisy. Potrebujeme vládu aby sme boli v bezpečí”? Pre všetkých ktorí nazývajú libertariánov bláznami pretože chcú zrušiť Federal Reserve, z akej oveľa väčšej nebezpečnosti by nás obvinili ak by sme skutočne začali verejne obhajovať zrušenie dopravných predpisov? Napriek tomu, tu to je, na videu, aby celý svet videl že Hobbes sa mýlil.

Martin Cassini, fotograf a obhajca cestnej deregulácie, vyprodukoval úžasnú sériu videí dokumentujúcich výsledky Cabstand Junction Trial ktorý sa začal v septembri roku 2009 v North Somerset, vo Veľkej Británii. Videá ktoré si môžete prezrieť na jeho webových stránkach fitroads.com a na YouTube ukazujú pozoruhodné výsledky pred a po experimente.

Dopravné zápchy a nehody takmer zmizli po odstránení svetelnej signalizácie ktorá regulovala križovatku. S výnimkou niekoľko mála vodičov ktorí ešte stále predpokladajú prednosť v jazde, vodiči sú zdvorilí a dávajú prednosť chodcom a ostatným vodičom.

To môže pôsobiť šokujúco pre tých ktorí veria v štát, ale nie pre Rakúšanov. Tento jav možno vysvetliť aplikovaním zásad rozvinutých v teórii argumentačnej etiky Hansa-Hermanna Hoppeho. Obidvoje, spolupráca a empatia sú nielen súčasťou ľudskej povahy, ale sú to veci ktoré musia existovať v každej racionálnej bytosti. Je to, ako to Murray Rothbard podal, zjednotenie “je” a “malo by byť” ekonómie a etiky, konanie ktoré ľudia vykonávajú pre svoje vlastné sebecké túžby a konanie ktoré by mali vykonávať pre dobro druhých.

K tomu aby mohla akákoľvek racionálna osoba konať, jeden musí akceptovať princíp prvého užívateľa. Prvý kto využije niečo doposiaľ nevlastnené sa stáva výlučným vlastníkom tej veci. To zahŕňa nielen naše telá ale aj miesto ktoré naše telá zaberajú.

Akýkoľvek pokus o tvrdenie opaku by dostal autora tvrdenia do okamžitého vnútorného rozporu. V samotnom akte dohadovania dotyčný nielen uznáva jeho právo na výhradné použitie jeho tela a miesta ktoré okupuje ale tiež to, že človek s ktorým sa háda má rovnaké právo. Akt presviedčania niekoho o niečom uznáva nielen schopnosť tej druhej osoby súhlasiť alebo nesúhlasiť, ale aj jej právo na výhradné vlastníctvo samého seba, pretože človek musí vlastniť svoje telo aby sa vôbec mohol zapojiť do vyslovovania súhlasu či nesúhlasu. V argumentácii takisto existuje implicitné uprednostnenie nenásilia. Keby tomu tak nebolo, diskutujúci by sa vôbec neobťažovali argumentovaním ale rovno by prešli na zabíjanie toho druhého.

Konflikt vzniká v prípade križovatky kde sa ľudia stretávajú s niekým iným v oblasti ktorú ani jeden z nich nevlastní. Tento konflikt je túžba niekoľkých ľudí zaberať rovnaký priestor – križovatku – v rovnakom čase. Ľudia riešia tento problém prirodzene pomocou princípu prvého užívateľa počas absencie nariadenia vlády.

Skôr než ktokoľvek iný vstúpi do križovatky, prvej osobe ktorá sa v nej už nachádza je umožnené ju opustiť. Je to rovnaký princíp ako platí pre výťahy a podchody. Opustenie objektu je umožnené tím ktorí sa už nachádzajú v objekte a ktorí si želajú ho opustiť. Tento princíp prvého užívateľa a filtrovania je presne to, čo sa odohráva na týchto neregulovaných križovatkách.

Jedná sa o jasný prípad toho čo je známe v Austrolibertariánskych kruhoch ako spontánny poriadok. Racionálny ľudia sa združujú a dobrovoľne spolupracujú bez nutnosti vlády. Nie vláda, ale ľudia budujú civilizovanú spoločnosť. Jediné čo vláda môže urobiť je zničiť civilizované správanie prostredníctvom svojho násilného donucovania.

Tieto príklady regulovaných a neregulovaných križovatiek majú asi najbližšie ako sa k dokonale riadenému sociálno-behaviorálnemu experimentu môžeme dostať, a preukázať pravdivý postoj libertariánov o povahe človeka a spoločnosti. Navyše, ukazujú že problém “prechodu” od socialistickej spoločnosti na slobodnú je zanedbateľný. Keby štát zajtra úplne zmizol, ľudia by sa okamžite začali prispôsobovať a prosperovať v novej situácii.

To čo toto demonštruje je aj ďalším príkladom toho ako vlády znecivilizovávajú ľudí. Austrolibertarián si je vedomý veľkého počtu štátnych zásahov do slobodného správania ľudí, prijatých v mene bezpečnosti, ktoré nám priniesli menej bezpečia alebo aspoň vytvorili viac nepríjemností. Takéto zásahy zahŕňajú zákony o zbraniach, letiskové bezpečnostné systémy vyzbrojené skenermi ktoré snímajú nahé telo, invázie krajín tretieho sveta a dokonca aj regulácie domácich inštalátorských prác. Žiadna z týchto vecí nám neposkytuje viac bezpečia. V tom najlepšom prípade zaobchádzajú s ľudmi ako so zvieratami než s rozumnými ľudskými bytosťami. V priemere sa dajú považovať za predzvesti smrti.

Prípad dopravných predpisov nie je žiadna výnimka. Kenneth Todd ukazuje v “Traffic Control: An Exercise in Self-Defeat,” že semafory ktoré postavil štát z dôvodov “verejnej bezpečnosti” podporujú nebezpečné a agresívne správanie, sú v rozpore s inými zákonmi na úkor spravodlivosti a sú zodpovedné za stratu veľkého majetku a nespočetne veľa ľudských životov.

Inštalácia semaforu je najčastejšie reakcia štátu na už existujúci problém “prednosti na ceste.” V rámci tohto systému majú niektoré cesty prednosť pred ostatnými tým že majú udelený titul “hlavnej cesty”, na rozdiel od “vedľajších ciest.” Značky prikazujúce zastavenie sú umiestnené na každej križovatke vedľajšej cesty. Vodiči na vedľajšej ceste musia zastaviť a čakať aby mali istotu že môžu pokračovať v jazde, naproti tomu vodiči na hlavnej ceste majú povolené jazdiť bez prekážok.

Najčastejším a najzávažnejším druhom nehody na križovatke hlavnej a vedľajšej cesty je zrážka v pravom uhle, väčšinou je vina zvalená na vodiča z vedľajšej cesty a jeho porušenie práva na jazdu. Motoristi na hlavnej ceste jazdia rýchlo bez toho aby sa obzerali doľava či doprava zatiaľ čo vodiči na vedľajšej ceste sú uvedení do veľmi zložitej úlohy. Musia sa pozrieť doľava i doprava na chodcov na dvoch prechodoch, jeden na privrátenej strane a jeden na druhej strane, a tiež na dva prúdy vozidiel, jeden zľava a jeden z prava. Ten ktorý odbočuje doľava sa musí vysporiadať ešte s ďalším prúdom – z opačného smeru – celkovo sedem konfliktov. Ľudia ktorí sa zaoberajú bezpečnosťou už dlho tvrdia že je potrebné vyhnúť sa zložitým úlohám. Lebo odvádzajú našu pozornosť od jedného konfliktu práve keď sa sústredíme na ďalší; účastníci cestnej premávky by sa mali zaoberať iba jedným konfliktom naraz. (Todd, “Traffic Control,” pp 2-3)

Príslovie známe v takmer každom vidieckom mestečku: “Nikdy nenamontujú svetlo dokiaľ niekto nezomrie.” Tragickou realitou však je že semafor a prechod pre chodcov nerieši problém smrtiacej križovatky.

Nebezpečenstvo nehody vzniká vždy keď nie je umožnené vozidlu odísť z križovatky. Zoberme si napríklad vodiča ktorý odbočuje vľavo keď odrazu chodec vstúpi na prechod na vzdialenej strane. Vodič zastaví pre chodca ako to vyžaduje zákon, a teraz stojí krížom v ceste vozidiel z opačného smeru. Idúci rýchlo vo viere že sa im nikto nepostaví do cesty, protiidúci vodiči sú nútení náhle a neočakávane zastaviť. Ak sa stane nehoda, vľavo odbočujúci vodič bude obvinený aj keď to bol zákon ktorý vytvoril túto dilemu.

Aby predišiel takejto dileme, vľavo odbočujúci vodič nerešpektuje právo chodcov a ohrozuje ich nezastavením. Na križovatkách so signalizáciou je tento problém obzvlášť závažný, bolo zistené že odbočovanie doľava je až štyrikrát nebezpečnejšie pre chodcov ako odbočovanie doprava.

Ako sa chodci dostanú cez rušnú cestu? Zatiaľ čo vodiči na vedľajšej ceste musia čakať pred dopravným značením prikazujúcim zastavenie dokiaľ nie je bezpečné prejsť cez cestu, zákon dáva opačný pokyn chodcom. Ich právo prechodu cez prechody ich povzbudzuje k tomu čo je zakázané vodičovi z vedľajšej cesty: skrížiť cestu rýchlo sa pohybujúcej premávke. Chodci ktorí dôverovali zákonu sú zrazení vodičmi ktorí nie sú pripravení zastaviť v domnení že hlavná cesta im garantuje jazdu bez prekážok. Mnohí vodiči sú neochotní zastaviť pre strach z toho že do nich niekto narazí zo zadu. Rovnako ako zelené svetlo, označené prechody ohrozujú chodcov tým že im dávajú falošný pocit bezpečia. Spoliehanie sa na zákon bolo nazvané najväčším dopravným hazardom zo všetkých. Čím bezpečnejšie sa ľudia cítia, tým sú menej obozretní, a tým menej sa u nich vyvíja zmysel pre správanie sa na ceste.

Je to zelené svetlo ktoré podporuje rýchlosť. Vodič, konajúci jedinec, ktorého konanie je riadené časovou preferenciou sa chce vyhnúť červenému svetlu pretože je nútený zastaviť proti svojej vôli, bez ohľadu na okolnosti. Výsledkom je že ulice sú veľmi nebezpečné, pre chodcov takmer nemožné prejsť bez prechodu pre chodcov.

Vďaka prechodom pre chodcov a zákonom o neopatrnom prechádzaní ulice je chodec nútený prejsť ulicu na najnebezpečnejšej časti cesty: križovatke. Keď vodiči upierajú zrak na samafóry, nedávajú pozor na chodcov. “To že signalizácia nezlepšila bezpečnosť chodcov bolo známe už pred 70-timi rokmi. Toľko isto ich bolo zrazených pri prechádzaní na zelené svetlo ako pri prechádzaní na červené” (s. 4).

Semafóry ktoré sú zodpovedné za mnoho úmrtí a zranení spôsobili aj obrovskú stratu času, majetku a efektívnosti. Dopravné svetlá nútia motoristov zastaviť, a často aj zastaviť v krátkom čase, aj keď je bezpečné pokračovať. Toto, v spojení s povzbudzovaním k rýchlosti spôsobuje opotrebenie vozidla, najmä pneumatík a brzdového systému, čo vedie k poruchám a straty kapitálovej hodnoty.

Dopravné svetlá sú tiež najväčšou príčinou oneskorenia pretože nútia vodičov zastaviť a čakať na rozsvietenie zeleného svetla. To má za následok veľký počet vozidiel v rade na križovatke, ktoré konečne dostali povolenie len aby sa ocitli v tom istom probléme na ďalšej križovatke. Keď vodiči počas prechodu cez križovatku na zelenú zle odhadnú či sa ich vozidlo vojde na druhej strane, ostanú stáť v polovici križovatky. Keď sa to stane, vodiči v uliciach kolmo k uväznenému vodičovi nemôžu poračovať v jazde aj keď majú zelenú. Takto sa sa tvoria dopravné zápchy.

Keď sa jeden nad tým skutočne zamyslí, je to skutočne orwellovské ako môže jeden hlúpy stroj ovládať a kontrolovať životy stoviek miliónov racionálnych ľudských bytostí prostredníctvom slepej poslušnosti.

Dôkazy sú jasné. Cestné značky a svetlá ktoré regulujú správanie vodiča na križovatkách sú ohavnou hrozbu pre spoločnosť ktorá musí byť zrušená následnou dereguláciou križovatiek. S koncom riadenej dopravy môžeme vidieť koniec nebezpečných ciest. Akonáhle štát prestane riadiť cesty, čoskoro uvidíme koniec všetkých ostatných absurdných porušovaní našich súkromných práv: zákony o jazde pod vplyvom alkoholu, kontroly vozidiel a registrácie, a vodičské preukazy.

Celé libertariánske úsilie na národnej úrovni zlyhalo. Zakaždým keď je skorumpovaný režim vyhlasovaný do zabudnutia, ešte viac skazený sa dostane na jeho miesto. Čím viac hláv odsekneme, tým viac hláv vyrastie, tým viac vládnych agentúr vznikne. Napriek tomu, monštrum nie je nesmrteľné. Jednoducho potrebujeme novú stratégiu. Začneme tým že odsekneme jeho nohy.

Vo veku internetu sa môžu myšlienky šíriť ako požiar. Ukáž Cassiniho videá všetkým a ukáž im že sloboda naozaj funguje. Máme príležitosť k zasadeniu osudovej rany monštróznemu parazitu vlády v ríši ideí. Ľudia začnú jasne vidieť že aj malé miestne vlády nevytvárajú nič iného ako smrť a skazu, a ich odstránenie môže priniesť nový vek nevýslovného mieru a prosperity. Akonáhle sa to stane, štát nemá šancu.

Záver

Autor opísal ako regulácia spôsobuje nežiadúce účinky ktoré nie sú na prvý pohľad viditeľné. No najväčším problémom nie je existencia semafórov samotných (ktoré môžu byť za určitých okolností žiadúce) ale to že štát vlastní cesty. Nedostatok konkurencie a inovácie prostredníctvom súkromného vlastníctva ciest je hlavnou príčinou rigidných cestných pravidiel a neriešených nedostatkov terajšieho systému v ktorom majú štátom dotované a riadené organizácie monopol a teda žiadny motív na zlepšovanie či efektívnejšiu prevádzku.

Video o experimente s neriadenou dopravou, rozdelené na dve časti, so slovenskými titulkami:


Pridajte komentár