Ústava Slovenskej republiky a jej výklad

Niekoľko vybratých článkov Ústavy Slovenskej republiky a ich praktický význam.

Čl.16
(1) Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Zaručujeme vám že nebudete okradnutý či zabitý okrem prípadov kedy to štát uzná za vhodné.

Čl.18
(1) Nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo nútené služby.

Týmto sme premenovali nútené práce na dane.

Čl.19
(1) Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Štát vlastní každého pretože obraz v mysli ľudí o iných ľudoch podlieha štátnej regulácii.

(2) Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.
(3) Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Za “oprávnené” je považované každé rozhodnutie štátu bez výslovného súhlasu dotknutej osoby.

(4) Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Za verejný záujem je považované to čo určí štát keďže verejný záujem nie je možné identifikovať ani odmerať. Primeraná náhrada je určená štátom a nie je na ňu potrebný súhlas držiteľa vlastníckého práva.

(3) Iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku.
Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanie inej hospodárskej činnosti, takéto zásahy môžu byť zákonom dovolené aj vtedy, keď je to nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy.

Zásahy do obydlia je možné vykonať za každých okolností ktoré uzná štát za odovôdnené bez súhlasu majiteľa. Ak majiteľ takémuto zásahu odporuje, štát rozhodne v spore medzi štátom a majiteľom.

Čl.25
(1) Obrana Slovenskej republiky je povinnosťou a vecou cti občanov. Zákon ustanoví rozsah brannej povinnosti.

Občania sú otroci.

(2) Nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví zákon.

Občana nemožno nútiť byť otrokom, no o tom kto bude otrokom rozhodne štát.

Čl.26
(3) Cenzúra sa zakazuje.
(4) Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Cenzurovať možno čokoľvek a kedykoľvek rozhodnutím štátu.

(1) Občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. Cudzinci s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky majú právo voliť a byť volení do orgánov samosprávy obcí a do orgánov samosprávy vyšších územných celkov.

Otroci majú možnosť zvoliť si svojho majiteľa. Taktiež majú možnosť zvoliť si majiteľa ktorí zotročí iných viac v ich mene.

Čl.35
(1) Každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
(2) Zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností.

Štát má výhradné právo určovať kto môže vykonávať akú činnosť a za akých podmienok, aj v prípade ak dotknutá osoba neporušuje práva iných.

Čl. 46
(1) Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
(2) Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Štát rozhodne v spore medzi štátom a občanom.

Čl. 55
(1) Hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky.
(2) Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku súťaž. Podrobnosti ustanoví zákon.

Hospodárska súťaž bude zamedzená štátnymi zásahmi.

Čl. 58
(1) Finančné hospodárenie Slovenskej republiky sa spravuje jej štátnym rozpočtom. Štátny rozpočet sa prijíma zákonom.
(2) Príjmy štátneho rozpočtu, pravidlá rozpočtového hospodárenia, vzťahy medzi štátnym rozpočtom a rozpočtami územných celkov ustanoví zákon.

Štát určí koľko prostriedkov má byť ukradnutých občanom a na čo budú minuté. Štát nenesie zodpovednosť za hospodárenie štátu.

(1) Dane a poplatky sú štátne a miestne.
(2) Dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona.

Nútené práce a okrádanie vo forme daní je činnosť vyhradená pre štát ktorý tak bude konať podľa vlastného uváženia.

Čl. 134
(2) Sudcov ústavného súdu vymenúva na návrh Národnej rady Slovenskej republiky na dvanásť rokov prezident Slovenskej republiky. Národná rada Slovenskej republiky navrhuje dvojnásobný počet kandidátov na sudcov, ktorých má prezident Slovenskej republiky vymenovať.

Štát určuje formálne pravidlá sebe samému a konečné rozhodnutie vo všetkých sporoch vykonáva štát.

Keď privatizácia stojí peniaze …

Brtiský denník Telegraph pripomína že samotný odpredaj štátnej doručovacej spoločnosti Royal Mail, ktorá mala do roku 2005 štátom udelený monopol na doručovanie pošty (konkurenčné firmy však musia mať licenciu od štátu), môže daňových poplatníkov stáť až 10 miliárd libier. Royal Mail nedokáže dosiahnuť zisk bez výraznej podpory štátu ani s výhodou ktorú jej udelil štát v podobe oslobodenia jej produktov od dane z pridanej hodnoty. Royal Mail má vysoký deficit v oblasti dochodkového zabezpečenia svojich zamestnancov. Typické pre štát ktorý sľubuje svojim zamestnancom štedré dôchodky a výhody ako odplatu za ich poslušnosť pri hlasovaní a podporu štátnych programov.

Žiadna firma nemá záujem kúpiť neefektívny štátny podnik s veľkým dlhom a garantovanými (chýbajúcimi) dôchodkami pre zamestnancov pokiaľ štát nevylepší svoju ponuku tým že z peňazí daňových poplatníkov (ktoré sú obstarané formou vydierania) vyrovná dlhy a ponúkne balík hotovosti potencionálnemu kupcovi. Lepšie by bolo keby Royal Mail úplne odstrihli od štátneho rozpočtu, nechali zbankrotovať, a firma, resp. jej časť, by bola prevzatá konkurenčnými trhovými subjektami.

Diktátor Lincoln a rast štátizmu v Amerike

Tento článok pôvodne vyšiel na mises.org pod názvom The Great Centralizer: Lincoln and the Growth of Statism in America


Edmund Wilson v jeho knihe Patriot Gore (Vlastenec Gore) z roku 1962 napísal že “ak by sme pochopili význam občianskej vojny vo vzťahu k histórii našej doby,” je dôležité si uvedomiť, že “impulz” pre centralizovanie vládnej moci bol veľmi silný v 19. storočí po celom svete. Wilson napísal, že to bol Lincoln, Lenin a Bismarck, ktorí boli viac než ktokoľvek iný zodpovední za zavedenie pliagy centralizovanej vlády byrokracie vo svojich krajinách. Lincoln sa stal “nekompromisným diktátorom”, expandoval a centralizoval vládnu moc tak, aby “bol všetok zlý potenciál jeho politiky zrealizovaný, … čo najhoršími spôsobmi.”

Skutočný Lincoln

Lincolnov režim zničil systém federalizmu, práv štátov, ktorý bol zavedený zakladateľmi. Únia už nebolo po občianskej vojne dobrovoľná, a všetky štáty, severné a južné, sa stali obyčajným príveskom Washingtonu, DC. Lincoln nelegálne pozastavil habeas corpus a uväznil desiatky tisíc politických disidentov bez riadneho súdneho procesu; viedol totálnu vojnu s bombardovaním, rabovanie a masové vraždy asi 50 tisíc jeho vlastných občanov; podpísal desať tarifných zákonov; zaviedol ťažké “dane z hriechu” na alkohol a tabak; zaviedol prvú federálnu daň z príjmu a povinnú vojenskú službu; po prvýkrát zaviedol daňovú byrokraciu; popravil tisíce obvinených dezertérov z armády; zavrel stovky opozičných novín v severných štátoch; opustil zlatý štandard a znárodnil peniaze; zaviedol masívne dotácie pre korporácie; deportoval opozičného člena Kongresu; a výrazne zvýšil verejný dlh, okrem iných hriechov. Murray Rothbard napísal vo svojej eseji America’s Two Just Wars: 1775 and 1861 (Dve spravodlivé vojny Ameriky: 1775 a 1861): “Cielením a masakrovaním [južanských] civilistov, Lincoln, Grant a Sherman vybetónovali cestu pre všetky genocídne hrôzy monštruózneho 20. storočia. [Oni] otvorili Pandorinu skrinku genocídy a vyhladzovania civilného obyvateľstva …”

Komentujúc zlo centralizovanej vlády, Ludwig von Mises vo svojej knihe Omnipotent Goverment (Všemocná vláda) napísal, že keď vznikli nové právomoci vlád počas 19. a začiatku 20. storočia, ich právomoci

neboli pridelené členským štátom, ale federálnej vláde. Každý krok smerom k väčším zásahom štátu a k ďalším prostriedkom (centrálneho) plánovania znamená rozširovanie právomocí ústrednej vlády …. Veľmi významným faktom je, že odporcovia trendu väčšej štátnej kontroly opisujú ich opozíciu ako boj proti Washingtonu a proti Bernu, t.j. proti centralizácii. Tento boj je vnímany ako boj práva štátov  a centrálnej moci. (str. 268)

Toto všetko musí byť zabudnuté, napísal novelista a výherca Pulitzerovej ceny, Robert Penn Warrena, vo svojej knihe The Legacy of the Civil War (Dedičstvo občianskej vojny) z roku 1961. Musíme na to zabudnúť, aby mohla federálna vláda pokračovať v klamstve že mala na konci občianskej vojny “pokladnicu cnosti”. Všetky tieto cnosti údajne existujú dodnes, aj keď je to nazvané “americká výnimočnosť”. Čokoľvek robí americký štát, s touto všetkou “cnosťou”, bez ohľadu na to, aké je to ohavné, hovorí sa, že je to cnostné, podľa definície.

Taktiež “musí byť zabudnuté,” Warren napísal, že “republikánska platforma z roku 1860 sľúbila ochranu inštitúcii otroctva … a republikáni boli pripravení, v roku 1861, zaručiť otroctvo na Juhu.” Treba zabudnúť na to, že “v júli 1861, obidve komory Kongresu, takmer jednomyseľne, potvrdili že vojna bola vedená nie z dôvodu zasahovania do inštitúcií jednotlivých štátov [t.j. otroctva], ale len kvôli zachovaniu Únie.” Tiež treba zabudnúť na to že Emancipation Proclamation (proklamácie emancipácie) bola “obmedzená a dočasná” v tom že “otroctvo malo byť zrušené iba v odtrhnutých štátoch [kde vláda nemala žiadnu právomoc niekoho oslobodiť], a iba vtedy ak sa nevrátia do Únie.”

Dodal by som tiež, že treba zabudnúť na to že Veľká Británia, Španielsko, Francúzsko, Dánsko, Švédsko, Holandsko, a každá krajina kde otroctvo existovalo v 19. storočí skončili s otroctvom mierumilovne (tak ako to urobili aj štáty Nového Anglicka).

Musíme tiež zabudnúť že väčšina severných štátov ako napríklad New York, kde otroctvo existovalo viac ako 200 rokov, “odmietlo prijať volebné práva černochov,” napísal Warren, a že Lincoln bol rovnako rasista ako hocijaký človek jeho času, keď oznamoval v jeho debate so Stephenom Douglasom, v Charlestown, Illinois, “ja nie som, ani som nikdy nebol, v prospech zavedenia sociálnej a politickej rovnosti bielej a čiernej rasy v akejkoľvek forme.”

Účinok všetkého tohto zabúdania histórie je, že “spravodlivý človek si zvykne byť istý jeho vlastnými motívmi, že sa nemusí zaoberať následkami” (dodaný dôraz). Ďalším dôsledkom “presvedčenia o cnosti je automatické klamanie … a potom aj v snahe ospravedlniť lži akousi vyššou pravdou.”

Táto posledná veta je dokonalým opisom modernej “Lincolnovej učenosti” v Amerike. Je to poväčšine zväzok lží, poloprávd, vymýšľania výhovoriek, ktorých účelom je vykresliť lži ako pravdu a nemorálne konanie ako morálne. Táto veta je tiež motiváciou pre môj nový online kurz Mises akadémie, ktorý začína v januári: Veľký centralizátor: Lincoln a rast štátizmu.

Lincolnov mýtus je základným kameňom ideológie amerického štátizmu. Lincoln bol najviac nenávideným prezidentom všetkých dôb počas jeho života, ako Larry Tagg zdokumentoval v jeho knihe The Unpopular Mr. Lincoln: The Story of America’s Most Reviled President (Nepopulárny pán Lincoln: Príbeh najviac nenávideného prezidenta Ameriky). Skutočnosť, že je teraz najviac cteným zo všetkých amerických prezidentov, je výsledkom práce generácií súdnych historikov a obrancov štátizmu, ktorí doslova prepísali americkú históriu rovnakým spôsobom ako Sovieti prepísali históriu Ruska aby upevnili svoju politickú moc. Zbožštenie Abrahama Lincolna nakoniec viedlo k zbožšteniu všetkých prezidentov, a amerického štátu ako takého. Ako profesor Clyde Wilson napísal, vzkriesili tak stredovekú verziu o božskom práve kráľov. Božské právo kráľov sa teraz nazýva “americká výnimočnosť.”

Cieľom kurzu bude uplatňovať nástroje Rakúskej ekonómie, Rakúskej politickej ekonómie, a libertarianizmus na demystifikovanie Veľkého centralizátora a snaha dozvedieť sa pravdu o skutočnej povahe amerického štátu a jeho hospodárskych zásahov. Nebudeme prekrúcať a “reinterpretovať” Lincolnove vlastné prejavy, aby on, a štát ktorému predsedal, vyzerali ako svätí, ako je tomu u všetkých “Lincolnových učencov.” (Typickou metódou študovania Lincolna je “hagiografia”, čo je náboženský termín ktorý bol pôvodne určený k popisu štúdií životov svätých).

Medzi témami na diskusiu v tomto šesť-týždňovom online kurze sú Lincolnove skutočné názory na rasu, vrátane jeho celoživotnej zaslepenosti ohľadne “kolonizácie” alebo deportácie všetkých čiernych ľudí z Ameriky; jeho dlhá história ako zástanca Hamiltonského merkantilizmu v hospodárskej politike; mýtus o odlúčení štátov ako o zrade, a únii ako o “večnej” a “božskej”; zrušenie občianskych slobôd na severe počas vojny; zavedenie totálnej vojny, vrátane masovej vraždy 50 tisíc civilistov na Juhu; ekonomické dôsledky vojny, vrátane prijatia celej Whigo/Hamilton agendy protekcionizmu, znárodneného bankovníctva, dotácií korporácií, veľký verejný dlh, a daňovej byrokracie; a politika Lincolnovho kultu. Študenti budú požiadaní aby si prečítali len jednu publikáciu, moju knihu The Real Lincoln (Skutočný Lincoln), spolu s niekoľkými online článkami, ktoré budú pridelené na každý týždeň.

Vojny, prírodné katastrofy a Keynes

Tragédie, či už sociálne alebo prírodné, su živnou pôdou pseudo-ekonómov obhajujúcich štátne zásahy do života ľudí. Zemetrasenie, tsunami, a následná úplná devastácia prímorských oblastí Japonska nám opäť pripomenuli nesmrteľnosť Keynesa a jeho politiky štátnych stimulov.

Takto sa o tragédii v Japonsku vyjadril Larry Summers, bávalý riaditeľ Národnej ekonomickej rady prezidenta Obamu, a dlhoročný propagovateľ Keynesianskeho stimulovania:

” … môže to, ironicky, viesť k dočasnému rastu HDP, počas procesu budovania krajiny odznova. Japonsko v skutočnosti získalo na ekonomickej sile počas predchádzajúceho zemetrasenia v Kobe …”

Takéto šokujúce vyhlásenia nie su ničím neobvyklím pre zastáncov Keynesa, či jeho samotného:

“Budovanie pyramíd, zemetrasenia, hoci aj vojny môžu slúžiť na zvýšenie bohatstva …”

“vyzerá to tak, že je politicky nemožné pre kapitalistikú demokraciu aby zorganizovala výdavky v rozmere potrebnom na veľké experimenty ktoré by potvrdili moju teóriu – okrem času vojny.”

Paul Krugman, ďaľší z predstaviteľov neo-Keynesianizmu, takto opísal tragédiu z 11. semptembra 2001:

“Tieto otrasy nemusia byť veľké. Môže sa vám zdať príšerné čo idem práve povedať, ale tento teroristický útok – rovnako ako pôvodný deň hanby (pozn. útok na Pearl Harbor), ktorý nakoniec priniesol koniec Veľkej hospodárskej krízy – môže dokonca spôsobiť nejaké ekonomické dobro.”

Keynes, tak ako jeho nasledovníci sú obeťou klamu rozbitého okna, ktorý opísal Frédéric Bastiat. To čo je vidno je zniženie nezamestnanosti (ktorá existuje iba vďaka štátu), budovanie a výroba. No to čo nie je vidieť je bohatstvo, ktoré by ľudia vytvorili, ak by neprišli o bohatstvo vďaka katastrofe a nestratili čas budovaním toho čo práve stratili.

Pozrite si video ktoré opisuje klam rozbitého okna, so slovenskými titulkami. Prečítajte si článok Boba Murphyho kritizujúci vládne stimuli na empirickom základe alebo jeho článok o kapitálovej teórii a o tom ako ju vnímajú nasledovníci Keynesa.

Spojené štáty bez hotovosti

Zero Hedge si všimli že pokladnica Spojených štátov sa podľa najnovšej správy ministerstva financií ocitla iba na niekoľkých miliardách USD ktoré pri súčasnom míňaní vlády vydržia iba približne deň. A aukcia dlhodobých dlhopisov (tradične skúpená FEDom) je naplánovaná až na budúci týždeň…

Pôvod štátnych papierových peňazí

Tento článok je úryvok z Murray Rothbard: A History of Money and Banking in the United States (História peňazí a bankovníctva v Spojených štátoch).


Okrem stredovekej Číny, ktorá vynašla papier a tlač storočia pred Západom, papierové peniaze neuzreli svetlo sveta až do koloniálnej vlády štátu Massachusetts, ktorý vydával papierovú fiat menu v roku 1690. [1] [2]

Massachusetts zvykol vysielať výpravy, ktoré drancovali prosperujúcu francúzsku kolóniu v Quebecu. Väčšina týchto expedícií bola úspešná – vrátili sa do Bostonu, predali ich korisť a vyplatili vojakov z výnosov. Tentokrát však bola expedícia porazená a vojaci sa vrátili do Bostonu v zlej nálade, pýtajúc si ich odmenu. Nespokojní vojaci sú zrelí na vzburu a tak vláda v Massachusetts hľadala v obavách spôsob ako zaplatiť vojakov. Snažila sa požičať si 3 až 4 tisíc libier od obchodníkov z Bostonu, ale očividne, kreditné hodnotenie Massachusetts nebolo najlepšie.

Napokon sa Massachusetts v decembri 1690 rozhodol vytlačiť 7 tisíc libier v papierových bankovkách a použiť ich na zaplatenie vojakov. Vláda predpokladala, že verejnosť nebude akceptovať nezameniteľný papier a tak pri vydávaní bankoviek dala dvojitý sľub: že ich vymení za zlato alebo striebro z daňových príjmov o niekoľko rokov a že nebude vydávať žiadne nové papierové bankovky. Charakteristicky, vláda rýchlo porušila obidva sľuby: problém limitu tlačenia bankoviek zmizol za niekoľko mesiacov a všetky bankovky boli aj naďalej nezameniteľné počas takmer štyridsiatich rokov. Už vo februári 1691 vláda Massachusetts vyhlásila že doterajšia tlač bankoviek bola ďaleko “nepostačujúca” a tak pokračovala vo vydávaní 40 tisíc libier novej meny na splatenie všetkých svojich nesplatených dlhov, a opäť falošne sľubujúc, že toto bude absolútne posledné navýšenie.

Ale Massachusetts zistil, že zvýšenie ponuky peňazí spojené s poklesom dopytu po papieri kvôli rastúcej nedôvere v budúcu konvertibilitu tejto meny, viedlo k rýchlemu poklesu hodnoty nových peňazí v porovnaní s kovom. Veru, v priebehu roka po vydaní, mala nová papierová libra o 40 percent nižšiu trhovú hodnotu oproti kovu.

Od roku 1692 sa vláda snažila bojovať proti klesajúcej trhovej hodnote papierovej libry použitím sily, tým že spravila papierové peniaze povinným zákonným platidlom pre všetky dlhy v rovnakom pomere s kovom, a tým, že udelí prémiu vo výške 5 percent na všetky platby dlhov vláde vykonané v papierových bankovkách. Tento zákon o štátnom platidle mal nežiadúci účinok, ktorý opisuje Greshamov zákon: zmiznutie kovových peňazí z obehu v kolónii. Navyše, expandujúce množstvo papierových bankoviek zvýšilo ceny a bránilo vývozu z kolónie. Týmto spôsobom sa “nedostatok” kovových peňazí stal následkom štátnych papierových fiat peňazí a nie príčinou pre ich vznik. V roku 1690, pred tým ako orgie s vydávaním papiera začali, v Novom Anglicku bolo k dispozícii 200 tisíc libier striebra; do roku 1711, aj vďaka tomu že Connecticut a Rhode Island nasledovali vydávanie papierových peňazí, bolo vydaných 240 tisíc libier papierových bankoviek v Novom Anglicku, no striebro takmer zmizlo z obehu.

Je teda iróniou, že Massachusetts a jeho sesterské kolónie vydávaním papierových peňazí vytvorili a nie riešili akýkoľvek “nedostatok peňazí.” Nový papier vyhnal staré kovové peniaze. Následný rast cien a znehodnotenie papiera sotva pomohlo verejnosti od údajného nedostatku peňazí. Ale pretože bol tento papier vydaný na financovanie vládnych výdavkov a platenie verejných dlhov, vláda, nie verejnosť, získavala prostredníctvom fiat papierov.

Po tom ako Massachusetts emitoval ďalších 500 tisíc libier v roku 1711 na zaplatenie ďalšej nevydarenej lúpežnej expedície proti Quebecu, nielenže bol zvyšok striebra týmto odstránený z obehu, ale i napriek zákonom o štátnom platidle, papierová libra devalvovala o 30 percent v porovnaní so striebrom. Massachusettská libra, oficiálne sedem šilingov za uncu striebra, na trhu klesla až na deväť šilingov za uncu striebra. Strata hodnoty ďalej postupovala v tejto a ďalších kolóniách i napriek zúrivým vládnym pokusom zakázať to, hrozbám pokút, uväznením či úplnou konfiškáciou majetku pre najvyšší zločin neprijímania papiera v stanovenom pomere.

Tvárou v tvár ďalšiemu “nedostatku peňazí” kvôli tlačeniu papierových bankoviek, Massachusetts sa rozhodol znovu tlačiť; v roku 1716 vláda zostavila “pozemkovú banku” a vydala ďalších 100 tisíc libier v bankovkách, ktoré mali byť požičané na nehnuteľnosti v rôznych okresoch provincie.

Ceny rástli tak dramaticky, že sa verejný názor v Massachusetts začal obracať proti papieru, ako spisovatelia zdôrazňovali, že výsledok papierových peňazí bolo zdvojnásobenie cien za posledných dvadsať rokov, znehodnotenie papiera a zánik španielskych strieborných mincí prostredníctvom Greshamovho zákona. Odvtedy sa Massachusetts, nútený Britským panovníkom, snažil prerušovane znižovať množstvo papiera v obehu a vrátiť sa ku kovovým peniazom, ale bol brzdený povinnosťou ctiť papierové bankovky svojich sesterských kolónií v pomere ku kovu.

V roku 1744 viedla ďalšia neúspešná výprava proti Francúzom Massachusetts k vydaniu obrovského množstva papierových peňazí v najbližších rokoch. Od roku 1744 do roku 1748, vláda rozšírila papierové peniaze v obehu z 300 tisíc libier na 2.5 milióna libier, a znehodnotenie papierovej meny bolo až také, že striebro stúplo na trhu na šesťdesiat šilingov za uncu, desaťkrát viac ako na začiatku éry papierových peňazí v roku 1690.

Každá kolónia okrem Virgínie od roku 1740 nasledovala vydávanie papierových fiat mien, a Virgínia podľahla v neskorých päťdesiatych rokoch 18. storočia v snahe financovať časť francúzskej a indickej vojny proti Francúzom. Podobné dôsledky nasledovali v každej kolónii: dramatický nárast cien, nedostatok kovových peňazí a masívne znehodnotenie papiera napriek povinným predpisom dodržiavať pomer ku kovu. Preto spolu so znehodnotením meny z Massachusetts v pomere 11 k 1 z jej pôvodného pomeru ku kovu, bankovky Connecticutu klesli na 9 k 1 a Karolíny na 10 k 1 v roku 1740, a papier prudko inflačného Rhode Islandu na 23 k 1 oproti kovu. Dokonca aj najmenej nafúknutá papierová mena v Pensylvánii utrpela znehodnotenie v porovnaní s kovom až o 80 percent.

Podrobná štúdia účinkov papierových peňazí v New Jersey poukazuje ako táto mena vytvorila ekonomický cyklus v priebehu koloniálneho obdobia. Keď boli nové papierové peniaze uvedené do ekonomiky, výsledkom bol inflačný rast, ktorý bol nasledovaný deflačnou depresiou keď sa ponuka papierových peňazí znížila. [3]

Na konci vojny kráľa Juraja s Francúzskom v roku 1748, začal parlament tlak na kolónie, aby opustili množstvo papierových mien a vrátili sa ku kovovým peniazom. V roku 1751 Veľká Británia zakázala ďalšie emitovanie zákonných platidiel v Novom Anglicku a nariadila vymeniteľnosť existujúcich papierových bankoviek za kov. A nakoniec, parlament v roku 1764 rozšíril zákaz na nové emitovanie papierových peňazí na zvyšok kolónie a požadoval postupný zánik papierových mien.

Kolónie Nového Anglicka, okrem Rhode Islandu, nasledovali rozhodnutie parlamentu, rozhodli sa znovuobnoviť konvertibilitu papierových bankoviek v kovových minciach a postupne zrušiť papierové platidlá podľa aktuálneho trhového kurzu. Oponenti kovových peňazí a menovej kontrakcie robili v takejto situácii svoje tradičné predpovede: že výsledkom bude takmer úplná absencia peňazí v Novom Anglicku a následný zánik všetkého obchodu. Namiesto toho však viedlo obnovenie kovových peňazí a zánik papierových po krátkej prechodnej dobe k viac prosperujúcemu obchodu a výrobe – tvrdé peniaze a nižšie ceny priťahujú prílev kovových peňazí. Vlastne, s Massachusetts na kovových a Rhode Island na papierových peniazoch, výsledkom bolo, že Newport, ktorý bol prekvitajúcim dovozným centrom pre západný Massachusetts, stratil svoj obchod v prospech Bostonu a upadol do depresie. [4] [5]

Ako jeden študent koloniálneho Massachusetts uviedol, návrat kovových peňazí spôsobil pozoruhodne málo narušenia trhu, recesie či pokles cien. V skutočnostie ceny pšenice klesli menej v Bostone než vo Filadelfii, ktorá nevidela takýto návrat ku kovovým peniazom v 50-tych rokoch 18. storočia. Výmenný kurz voči zahraničným menám bol po obnovení kovových peňazí veľmi stabilný, a “obnovený systém kovových peňazí fungoval po roku 1750 s pozoruhodnou stabilitou počas sedemročnej vojny a počas narušenia medzinárodných platieb v posledných rokoch pred revolúciou.” [6]

Bez vládneho zákazu, kovové peniaze zostali v obehu počas celého koloniálneho obdobia, a to aj počas prevádzky papierových peňazí. Napriek inflácii, ekonomickým cyklom, a nedostatku kovových peňazí ktorý bol spôsobený vydávaním papierových, systém kovových peňazí fungoval dobre:

Tu bol strieborný štandard … pri absencii inštitúcií centrálnej vlády, ktoré zasahovali na trhu so striebrom, a počas neexistencie buď verejnej alebo súkromnej centrálnej banky, ktorá by upravovala národný kredit alebo spravovala rezervy, alebo bez devízovej burzy, ktorou by stabilizovala výmenné kurzy. Trh … udržiaval výmenné kurzy pozoruhodne blízko k legislatívnemu kurzu …. Čo je najviac pozoruhodné v tejto súvislosti je nadväznosť systému kovových peňazí počas sedemnásteho a osemnásteho storočia. [7]

Bankovky súkromných bánk

Na rozdiel od štátnej papierovej meny, súkromné bankovky a vklady, zameniteľné za kov, začali v západnej Európe v Benátkach v 14. storočí. Firmy poskytujúce úvery spotrebiteľom a podnikom existovali i v antike a v stredovekej Európe, ale tieto firmy boli “požičiavatelia peňazí”, ktorí požičiavali svoje vlastné úspory. “Bankovníctvo” v zmysle poskytovania úverov z úspor ostatných začalo v Anglicku s “pisármi” na začiatku 17. storočia. Pisári boli úradníci, ktorí písali zmluvy a dlhopisy, a boli preto schopní učiť sa o obchodných transakciách a zapojiť sa do požičiavania peňazí. [8]

V Anglicku však neexistovali žiadne depozitné banky až do občianskej vojny v polovici 17. storočia. Obchodníci mali vo zvyku ukladať svoje prebytočné zlato kvôli bezpečnosti do kráľovskej mincovne. Tento zvyk sa ukázal byť nešťastným, pretože keď Charles I. potreboval peniaze v roku 1638, krátko pred vypuknutím občianskej vojny zhabal obrovskú sumu 200 tisíc libier zlata, a nazval to “pôžičkou” od vlastníkov. Hoci obchodníci nakoniec dostali ich zlato späť, boli pochopiteľne otrasení touto skúsenosťou, a opustili mincovňu. Namiesto toho začali ukladať ich zlato v pokladniach súkromných zlatníkov, ktorí rovnako ako mincovňa, boli zvyknutí na ukladanie cenných kovov. Doklady o úschove zlata od zlatníkov sa čoskoro stali náhradou zlata samotného. Do konca občianskej vojny, v 60-tych rokoch 17. storočia, zlatníci podľahli pokušeniu tlačiť pseudo potvrdenia o úschove, ktoré neboli kryté uloženým zlatom a požičiavať ich; týmto spôsobom sa dostalo bankovníctvo frakčných rezerv do Anglicka. [9]

V koloniálnej Amerike existovalo len veľmi málo súkromných bánk a vždy prežili iba krátko. Najprominentnejšou bola Massachusetts Land Bank (ďalej iba pozemková banka) z roku 1740, ktorá vydávala bankovky a požičiavala ich na nehnuteľnosti. Pozemková banka bola založené ako inflačná alternatíva k štátnej papierovej mene, ktorú sa kráľovský guvernér snažil obmedziť. Pozemková banka vydala nekonvertibilné bankovky, a strach z jej nespoľahlivého vydávania dal podnet na vznik konkurenčných súkromných strieborných bánk, ktorých bankovky boli vymeniteľné za striebro. Pozemková banka okamžite vydala viac ako 49 tisíc libier v nezameniteľných bankovkách, ktoré veľmi rýchlo stratili na hodnote. V priebehu šiestich mesiacov takmer celá verejnosť odmietala prijať bankovky tejto banky a stúpenci pozemkovej banky márne prijímali tieto bankovky. Posledný úder prišiel v roku 1741 kedy parlament zakázal pozemkovú a strieborné banky na žiadosť viacerých obchodníkov z Massachusetts a kráľovského guvernéra.

Jeden zo zaujímavých aspektov Massachusetts-kej pozemkovej banky a ďalších inflačných koloniálnych schém je, že boli obhajované a v ich prospech lobovali niektorí z najbohatších obchodníkov a pozemkových špekulantov jednotlivých kolónií. Dlžníci prostredníctvom inflácie získavajú a veritelia strácajú; uvedomujúc si túto skutočnosť, starší historici predpokladali, že dlžníci boli veľmi chudobní agrárnici a veritelia boli bohatí obchodníci, a že teda chudobní ľudia boli hlavnými sponzormi inflačných systémov. Ale samozrejme, neexistujú žiadne pevné “triedy” dlžníkov a veriteľov; v skutočnosti, bohatí obchodníci a špekulanti s pozemkami sú často najväčšími dlžníkmi. Neskôr historici dokázali, že to boli práve členovia druhej skupiny, ktorí boli hlavnými sponzormi inflačných papierových peňazí v kolóniách. [10] [11]


Poznámky

[1] Štátny papier, ktorý sa dal zameniť za zlato sa prvýkrát objavil v 9. storočí, a po troch storočiach ho štát zmenil na nezameniteľný ničim nekrytý fiat papier, s tradičnými následkami ako ekonomické cykly a neudržateľná inflácia. Pozri Gordon Tullock, “Paper Money — A Cycle in Cathay,” Economic History Review 9, no. 3 (1957): 393–96.

[2] Jedinou výnimkou bola zaujímavá forma papierových peňazí vydaná päť rokov predtým v Quebecu, ktorá dostala názov “kartové peniaze.” Vládnuci riaditeľ Quebecu, Monsieur Mueles, rozdelil niektoré hracie karty na štvrtiny, označil ich rôzymi monetárnymi denomináciami, a potom ich použil na mzdy a materiál dodaný vláde. Prikázal verejnosti, aby prijala tieto hracie karty ako štátne platidlo, a toto vydanie bolo neskôr vymenené za kov z Francúzska.

[3] Donald L. Kemmerer, “Paper Money in New Jersey, 1668–1775,” New Jersey Historical Society, Proceedings 74 (April 1956): 107–44.

[4] Predtým ako sa Massachusetts vrátil naspäť ku kovu, zaviazal sa prijímať meny iných kolónií Nového Anglicka v rovnakom pomere. Toto dalo Rhode Islandu podnet na to, aby výrazne zvýšili objem meny, pretože táto malá kolónia mohla mohla potom nakupovať v Massachusetts inflačnými peniazmi v rovnakom pomere. Takto mohol teda Rhode Island exportovať svoju infláciu do väčšej kolónie, ale nakupovať s novou menou v Massachusetts ešte predtým ako sa ceny prispôsobili novému množstvu meny. V skratke, Rhode Island mohol vyvlastňovať Massachusetts a uvaliť cenu inflácie na kolóniu v Massachusetts.

[5] Ak bol Rhode Island najviac inflačnou kolóniou, monetárna expanzia Marylandu bola najbizarnejšia. V roku 1733 vydala Marylandská pozemková banka 70 tisíc libier v papierových bankovkách, z ktorých 30 tisíc bolo rozdaných vo fixných sumách každému obyvateľovi tejto provincie. Cieľom bolo zuniverzálnenie cirkulácie nových bankoviek, a prípad v histórii ktorý sa dá zrejme najviac prirovnať k “modelu helikoptéry” Miltona Friedmana, v ktorom čarovná helikoptéra zhadzuje nové papierové peniaze vo fixnom množstve každému obyvateľovi. Výsledkom takéhoto konania je samozrejme rapídne znehodnotenie nových bankoviek. Hoci inflačný dopad novej papierovej meny bol do veľkej miery zmiernený skutočnosťou, že tabak bol ešte stále hlavnými peniazmi novej kolónie. Tabak bol zákonnym platidlom v Marylande a papierové bankovky žiadané za všetky dane.

[6] Roger W. Weiss, “The Colonial Monetary Standard of Massachusetts,” Economic History Review 27 (November 1974): 589.

[7] Ibid., p. 591.

[8] Počas 16. storočia, pred nástupom pisárov, väčšina požičiavania peňazí v Anglicku nebola vykonávaná špecializovanými firmami, ale bohatými obchodníkmi z obchodu s odevmi a vlnou, ako zdroj ich dodatočného príjmu. Pozri J. Milnes Holden, The History of Negotiable Instruments in English Law (London: Athlone Press, 1955), pp.

[9] Znova, staroveká Čína bola priekopníkom v depozitnom bankovníctve, takisto ako aj v bankovníctve s frakčnými rezervami. Depozitné bankovníctvo ako také začalo v 8. storočí, kedy obchody prijímali cennosti, vymieňali ich za potvrdenia, a dostávali poplatok za ich úschovu. Po čase tieto potvrdenia o depozite začali obiehať ako peniaze. Nakoniec, po dvoch storočiach, firmy začali vydávať a požičiavať viac potvrdení ako mali depozitov; pochopili princíp bankovníctva s frakčnými rezervami. Tullock, “Paper Money,” p. 396.

[10] Ohľadom Massachusetts Land Bank, pozri vynikajúcu štúdiu od George Athan Billias, “The Massachusetts Land Bankers of 1740,” University of Maine Bulletin 61 (April 1959). Ohľadom entuziazmu obchodníkov pre inflačné bankovníctvo, pozri Herman J. Belz, “Paper Money in Colonial Massachusetts,” Essex Institute, Historical Collections 101 (April 1965): 146–63; a Herman J. Belz, “Currency Reform in Colonial Massachusetts, 1749–1750,” Essex Institute, Historical Collections 103 (January 1967): 66–84. Ohľadom síl, ktoré všeobecne uprednostňovali infláciu v kolóniách, pozri Bray Hammond, Banks and Politics in America (Princeton, N.J.: Princeton University Press, 1957), kap. 1; a Joseph Dorfman, The Economic Mind in American Civilization, 1606–1865 (New York: Viking Press, 1946), p. 142.

[11] Pre exceletnú biografickú esej ohľadne koloniálnych peňazí a bankovníctva, pozri Jeffrey Rogers Hummel, “The Monetary History of America to 1789: A Historiographical Essay,” Journal of Libertarian Studies 2 (Winter 1978): 373–89. Stiahni PDF. Pre zhrnutie koloniálnych monetárnych skúseností, pozri Murray N. Rothbard, Conceived in Liberty, vol. 2, Salutary Neglect, The American Colonies in the First Half of the Eighteenth Century (New Rochelle, N.Y.: Arlington House, 1975), pp. 123–40. Svetlo vnášajúcou je klasická práca od Charles Jesse Bullock, Essays on the Monetary History of the United States (New York: Greenwood Press, [1900] 1969), pp. 1–59. Aktuálne dáta tejto periódy možno nájsť v Roger W. Weiss, “The Issue of Paper Money in the American Colonies, 1720–1774,” Journal of Economic History 30 (December 1970): 770–84.