Empirický dôkaz proti štátnym stimulom

Originálny článok bol uverejnený na mises.org:

The Empirical Case against Government Stimulus

Ekonómovia Misesovej tradície zdôrazňujú nadradenosť teórie v sociálnych vedách. Keď sa napríklad snažíme pochopiť Veľkú hospodársku krízu 30-tych rokov, nemôžeme pristupovať k tejto téme s prýzdnym papierom a nechať fakty “hovoriť samé za seba.” Mises tvrdil že k tomu aby sme čo i len vedeli ktoré skutočnosti považovať za relevantné, musíme mať už existujúce “telo” deduktívnych poznatkov.

Akokoľvek, je to dobré na precvičenie – rovnako ako aj zábava – pozrieť sa na keynesiánskych ekonómov ako sa snažia zlúčiť ich bizarné politické recepty s historickými dôkazmi. Bez ohľadu ako sa na to pozriete, “fiškálna strohosť” má za sebou dokázateľné úspechy, zatiaľ čo “pump-priming” stimulus nikdy nefungoval.

Vládne škrtanie výdavkov funguje aj v praxi, nielen v teórii

Je iróniou že sa nedávny (empirický) prípad v prospech fiškálnej zodpovednosti objavil práve v júnovom buletíne Európskej centrálnej banky (ECB). Európske vlády majú prirodzený záujem, vzhľadom na dlhovú krízu Grécka, o redukciu deficitov. Správa ECB sa pozrela na historické epizódy kedy v Belgicku, Írsku, Španielsku, Holandsku a Fínsku znížili rozpočtové deficity. Tri krajiny zaznamenali okamžité zlepšenie ekonomického rastu ale všetky si polepšili z dlhodobého hľadiska odkedy sprísnili verejné financie.

Čo je naozaj úžasné ohľadne tejto ECB správy je dôraz na to že výdavkové škrty boli oveľa lepší spôsob riešenia rozpočtých dier ako zvyšovanie daní. Tento druh analýzy môžete očakávať od konzervatívneho think-tanku, nie od Európskej centrálnej banky!

Ako teda riešia prominentní keynesiáni tento zjavný úspech anti-keynesiánstva? Tu je reakcia Paula Krugmana:

Je to skutočne úžasné ako rýchlo sa šíri predstava že takáto fiškálna politika je v skutku expanzívna. Ako som včera uviedol, Panglossianský názor sa teraz stal oficiálnou doktrínou ECB.

Na čom tento pohľad stojí? Čiastočne na nejasných predstavách o vierohodnosti a dôvere; ale predovšetkým na údajných skúsenostiach z krajín ktoré zaznamenali hospodársky rozmach po veľkých úsporných opatreniach.

Ak sa však pozriete na tieto prípady, každý jeden z nich obsahuje prvky ktoré znemožňujú použitie týchto prípadov ako precedensov pre našu súčasnú situáciu.

Tu je zoznam daňových zmien [iný zoznam ako v ECB bulletine] ktoré majú slúžiť ako vzor. Čo o nich môžeme povedať?

Kanada 1994-1998: Fiškálna kontrakcia bola vykonaná počas silného oživovania ekonomiky, prekvitajúcich vývozov a zároveň počas toho ako Bank of Canada [kanadská centrálna banka, pozn. ed] znižovala úrokové sadzby. Ako vysvetľuje Stephen Gordon, to všetko znamená, že tento príklad ponúka niekoľko lekcií pre politiku, keď je celý svet v depresii a úrokové sadzby sú už tak nízke, ako sa len dá.

Dánsko 1982-1986: Áno, súkromné výdavky sa zvýšili – a to predovšetkým vďaka 10-percentnému poklesu dlhodobých úrokových sadzieb, ťažko zvládnuteľné keď sa úroky v hlavných ekonomikách pohybujú v súčasnosti okolo 2-3 percent.

Fínsko 1992-2000: Áno, môžete mať ostrú fiškálnu kontrakciu s rastúcou ekonomikou, ak máte nárast prebytkov bežného účtu platobnej bilancie o viac ako 12 percent HDP. Takže ak sa všetci na svete môžu pohybovať v masívnom prebytku obchodnej bilancie, budeme všetci v pohode.

Írsko, 1987-1989: Poznám to. Poďme všetci znehodnotiť menu! A príbeh úrokových sadzbieb podobný Dánsku.

Švédsko, 1992-2000: Opäť, veľký nárast prebytku obchodnej bilancie.

Takže každý z týchto príbehov hovorí že môžete mať fiškálnu kontrakciu bez utlmenia národného hospodárstva ak sú depresívne účinky kompenzované obrovskými prebytkami obchodnej bilancie alebo prudkým poklesom úrokových sadzieb. Vzhľadom k tomu, že sa svet ako celok nemôže pohybovať v prebytku, a pretože najväčšie ekonomiky už majú veľmi nízke úrokové sadzby, nič z tohto nie je relevantné pre súčasnú situáciu.

Zatiaľ to nestojí za to komentovať reakciu Krugmana, poďme sa pozrieť na viac príkladov.

Veľký štátny dlh je zlý v praxi, nie len v teórii

Už sme videli niekoľko príkladov očividných úspechov v znižovaní štátnych výdavkov. Ale čo naopak? Čo hovoria “surové údaje” o veľkých deficitoch verejných financií a hospodárskom raste?

V často citovanej práci, “Rast v čase dlhov,” Carmen Reinhart a Kenneth Rogoff

študujú ekonomický rast a infláciu na rôznych úrovniach vlády a zahraničného dlhu. Naša analýza je založená na nových údajoch o štyridsiatich štyroch krajinách a zaberá asi obdobie dvoch stoviek rokov. Dátový súbor obsahuje viac než 3700 ročných pozorovaní pokrývajúcich široké spektrum politických systémov, inštitúcií, dohôd o výmennom kurze a historických okolností. Našimi hlavnými zisteniami sú: Po prvé, vzťah medzi vládnym dlhom a reálnym rastom HDP je slabý pre pomer dlhu k HDP pod hranicou 90 percent HDP. Nad 90 percent, výšky rastu v oblasti mediánu klesajú o jedno percento a priemerný rast klesá podstatne viac. Zistili sme že prah verejného dlhu je podobný vo vyspelých a rozvíjajúcich sa ekonomikách.

Keď začali finanční experti šíriť zistenia Reinharta a Rogoffa, takto ich zhrnuli: ak sa v danej krajine dostane (vládny) dlh nad 90 percent HDP, potom to prejde cez bod zlomu a začne významne narúšať rast.

Takže čo hovrí náš rezidentný Keynesiánec, Paul Krugman, o práci Reinharta a Rogoffa? Poďme ho citovať:

Pokračujeme v Chatauqua Reinhartom a Rogoffom: je to zdrvujúce zistenie že jediné odpozorovanie vysokého zadĺženia s nízkym rastom v Spojených štátoch pochádza z povojnových rokov, kedy povojnová demobilizácia prirodzene viedla k poklesu reálneho HDP. Ale čo tak širší obraz?

R-R ešte nepublikovali ich úplný súbor dát. Akokoľvek, najlepšie čo môžem povedať je že všetky alebo takmer všetky pozorovania vyspelých krajín s hrubým verejným dlhom viac ako 90 percent HDP pochádzajú zo štyroch hlavných skupín:

1. USA a Veľká Británia v období bezprostredne po druhej svetovej vojne
2. Japonsko po roku 1995
3. Kanada v polovici 90. rokov
4. Belgicko a Taliansko od konca 1980

Už sme videli, že v (1) sa jedná o falošné korelácie. Samozrejme že pri (2) ide z veľkej časti o opak, od úpadku Japonska do pomalého rastu a deflácie k jeho rastúcemu dlhu. Pokiaľ ide o (3), zástanci úsporných opatrení používali Kanadu v polovici 90. rokov ako príklad úspechu, nemôžu teda tvrdiť obidvoje. To ponecháva (4) ale môj prvý odhad je že Belgicko aj Taliansko mali problémy ktoré zabraňovali rastu a viedli k nárastu dlhu.

Možno som vynechal niektoré malé krajiny ale tie by na tom určite nič nezmenili. Naozaj tam nič nie je.

Teraz to už začína vyzerať pre Dr Krugmana a jeho keynesiánských spojencov trošku neisto. Boli zahnaní do kúta pretože museli vysvetľovať (prinajmenšom) deväť historických epizód ktoré odporujú ich teórii. Iste, možno jeden, dva, tri, či dokonca štyri z týchto príkladov sú naozaj irelevantné, ale všetkých deväť? V ktorom bode by sme mali začať pochybovať o základnom keynesiánskom predpoklade podľa ktorého je požičiavanie a míňanie veľkého množstva peňazí politikmi spôsob ako pomôcť ekonomike?

Väčšina Američanov si je dobre vedomých čo sa stalo s Obamovým “stimulačným” balíkom. Jeho keynesiánsky hospodársky tím skvele predpovedal že nezamestnanosť neprekoná 8 percent v prípade že balíček prejde. Po tomto však Keynesiánci samozrejme vyhlásili: “Wow, ekonomika bola na tom horšie než sme si mysleli! Dobre že sme zvýšili deficit o tolko kolko sme zvýšili, hoci to bolo príliš málo.” (Mimochodom, sám Krugman sa pomýlil v jeho predpovedi, aj keď rád hovorí svojim čitateľom: “Ja som vám to hovoril”, čo sa týka vplyvu stimulu.)

Ale teraz vidíme že vzorec platí pre ďalších deväť prípadov. Nemôžeme vykonať kontrolované experimenty v makroekonómii takže je možné (ak sa pozeráme na dejiny bez ekonomickej logiky) že keynesiánci majú pravdu. Napriek tomu sa “pokryvenia” začínajú hromadiť.

Aký je dôkaz v prospech fiškálnych stimulov?

Tvárou v tvár všetkým očividným protipríkladom ktoré musia byť bleskurýchle odpratané šikovnými Krugmanovými argumentami – aké majú Keynesiánci dôkazy pre svoje politické recepty?

Je iróniou že poukazujú na 30-te roky ako dôkaz o tom ako dobre “zapracovali” deficitné výdavky. Christina Romer  napríklad poukazuje na obdobie 1933-1936 ako na keynesiánsky úspech ktorý bol zmarený iba vtedy keď sa FDR zbabelo snažil zmenšiť deficit federálneho rozpočtu v roku 1937.

A samozrejme, dnešní Keynesiánci poukazujú na našu súčasnú ekonomiku ako “dôkaz” o tom, aké dobré sú masívne deficity. Prečo – toto mala byť druhá Veľká hospodárska kríza ale vďaka ochote Obamu míňať, na rozdiel od Herberta Hoovera, trpíme len Veľkou recesiou. Uf!

Všimli ste si ten vzor? Anti-Keynesiánci poukazujú na skutočné úspechy ako dôkaz o účinnosti ich politiky. Keynesiánci, v kontraste, poukazujú na krívajúce ekonomiky a tvrdia že by to bolo ešte horšie keby nebolo keynesiánskeho “lieku.”

Ako posledný bod, možno si myslíte, “a čo druhá svetová vojna? Nie je to skvelý príklad Keynesiánskeho multiplikačného efektu ktorý zapracoval?”

No, Robert Barro porátal čísla a povedal, že nie, nebol. A kritizoval Paul Krugman jeho počty vo svojej odpovedi? Nie, Krugman povedal že iba “hlupák” by si myslel že druhá svetová vojna by ukázala silu multiplikátora. Takže to nemôžeme použiť ako príklad pre odôvodnenie keynesiánskych modelov.

Záver

Keynesiánska ekonómia je absurdná vo svojej podstate. Doslova tvrdí že tradičné zákony ekonómie môžeme vyhodiť von oknom v “pasci likvidity.” (Krugman zašiel až tak ďaleko že vyslovene povedal že merkantilizmus funguje v našom súčasnom svete.)

Pretože sú založené na klamstve, keynesiánska politika, celkom jednoznačne, zlyháva empiricky pre niekoho s otvorenou mysľou. Šikovní ľudia ako Krugman musia prísť s niekoľkými ad hoc dôvodmi aby bagatelizovali všetky úspechy ich oponentov; a oni môžu vždy poukazovať na nepozorovateľnú alternatívnu realitu aby “dokázali” efektívnosť svojich vlastných liekov.

Pridajte komentár