Depozit vs pôžička a bankovníctvo frakčných rezerv

Ekonomické cyckly

Teória Rakúskej školy o ekonomických cykloch (Austrian business cycle theory) tvrdí, že cykly vznikajú vďaka expanzii objemu peňazí/kreditu (a manipulácii úrokových sadzieb). Keď centrálna banka zníži úrokové sadzby v snahe umelo stimulovať, spôsobuje misalokáciu prostriedkov, to vedie k výraznému “rastu” a následnej recesii ktorá koriguje neudržateľný, umelý rast. Tento rast je založený na umelom kredite ktorý nepochádza z odloženej, ušetrenej spotreby (úspor) ale z umelého kreditu vytvoreného z ničoho centrálnou bankou. Recesia je samokorigujúci proces trhu ako sa vysporiadať s neefektívnymi a nedokončiteľnými projektami.

Frakčné rezervy

Terajší monetárny systém umožňuje multiplikáciu umelého kreditu (a peňazí) cez systém frakčných rezerv. Takzvaný depozit klienta banky nie je skutočným depozitom, úschovou, ale pôžičkou banke. Banka sa stáva majiteľom týchto prostriedkov a klient získava právo na vybratie peňazí na požiadanie. Klient nie je skutočným majiteľom (podľa práva), stáva sa ním banka. V systéme frakčných rezerv a centrálnej banky je takáto banka naviazaná na centrálnu banku ktorá požaduje aby komerčná banka uschovávala v rezerve určitú časť z daného “depozitu” vo forme hotovosti či iných vysoko likvidných aktív. Ostatné prostriedky (povedzme že požadovaná rezerva je 10%) môžu byť požičané iným klientom ktorí tieto prostriedky opäť vložia do banky a celý proces inflácie peňažnej zásoby sa opakuje (viď graf).

Centrálne banky a “hon na banku”

Banky sú v systéme frakčných rezerv v de facto bankrote hneď ako požičajú čo i len časť depozitu. A to preto lebo klient má síce právo na vybratie svojho depozitu bezodkladne, ale banka už jeho časť požičala a teda nemá dostatok prostriedkov. Aj preto vlády založili centrálne banky ktoré slúžia na poskytnutie pôžičiek bankám ktoré nemajú dostatok vlastných prostriedkov aby vyhoveli požiadavkám klientov na ich depozit a tým predišli bankrotu. Úlohou centrálnej banky je aj vytvoriť nové peniaze pre samotnú vládu nákupom štátnych dlhopisov. Ďalším dôvodom je koordinovaná inflácia – banky nafukujú peňažnú zásobu v podobnom tempe, vrátane globálnej koordinácie medzi centrálnymi bankami samotnými. V čase zlatého štandardu boli fiat peniaze oficiálne kryté určitým množstvom zlata hoci v skutočnosti objem peňazí bol vždy oveľa vyšší ako objem zlata (vďaka frakčným rezervám). V systéme ktorý nemal centrálnu banku (napr. začiatok 19. storočia v USA), mohla každá banka udržiavať vlastný podiel rezerv oproti depozitom. To viedlo k tomu že banky ktoré udržiavali vyšší pomer rezerv často prinútili konkurenciu s nižšími rezervami zbankrotovať takzvaným “bank runom”, teda požadovaním zlata či striebra za potvrdenia o depozite danej banky. Štát však aj napriek absencii centrálnej baky často zasahoval tým že umožnil takýmto zbankrotovaným bankám legálne nevyplácať depozity (zlato a striebro).

Pokus o riešenie

S čiastočným riešením probému frakčných rezerv prišli britskí poslanci ktorí predložili návrh na zmenu súčasného systému v Británii. Do parlamentu predložili návrh ktorý by prinútil banky rozlišovať medzi skutočným depozitom (úschovou) a pôžičkou (terajšie bežné účty a investície). Zákazníci by si mohli vybrať či chcú aby banka mala možnosť požičat ich peniaze alebo nie. V prípade že by si vybrali depozit, banka by nemohla použiť žiadnu čast z depozitu klienta na poskytnutie pôžičky iným klientom a teda vytvárať peniaze z ničoho. Hoci takýto zákon má daleko od slobodného bankovníctva a slobodných peňazí, môže byť považovaný za krok správnym smerom. Rozhodne v tom že oboznamuje verejnosť so skutočnou podstatou terajšieho monetárneho systému, jeho nestabilnosť a nespravodlivosť.

Záznam z predkladania návrhu v parlamente Douglasom Carswellom (so slovenskými titulkami):

Pridajte komentár