Demokratický Leviatan

Teória je nevyhnutná na interpretovanie histórie. História – sekvencia udalostí v čase – je „slepá“. Nehovorí nič o príčine a následku. Môžeme napríklad súhlasiť s tým, že feudálna Európa bola chudobná, že monarchická Európa bola bohatšia a že demokratická Európa je ešte bohatšia. Alebo že Amerika 19. storočia s jej nízkymi daňami a málom regulácií bola chudobná, zatiaľ čo súčasná Amerika s jej vysokými daňami a množstvom regulácií je bohatá.

Ale bola Európa chudobná vďaka feudalizmu a stala sa bohatšou kvôli monarchii a demokracii? Alebo zbohatla Európa i napriek monarchii a demokracii? Alebo sú tieto javy úplne bezpredmetné? Nápodobne, môžeme sa opýtať, či je súčasná Amerika bohatšia vďaka vysokým daniam a regulácii, alebo i napriek nim. Teda, bola by Amerika ešte viac prosperujúca, ak by dane a regulácie zostali na úrovni 19. storočia?

Historici ako takí nemôžu na takéto otázky odpovedať a žiadne množstvo manipulácie štatistických dát nemôže tento fakt zmeniť. Každý sled empirických udalostí je kompatibilný s hocijakou inou konkurenčnou, vzájomne sa vylučujúcou, interpretáciou.

Na to, aby sme sa rozhodli ohľadne vzájomne nezlúčiteľných intepretácií, potrebujeme teóriu. Pod teóriou mám na mysli tvrdenie, ktorého pravdivosť nezávisí od ďalších empirických javov, ale môže byť stanovené a priori. Toto neznamená, že je možné úplne vynechať empirické poznatky pri zostavovaní teoretického tvrdenia. Znamená to, že ak je aj empirická skúsenosť potrebná, teoretické náhľady rozširujú a logicky prekračujú za hranicu historických skúseností.

Teoretické tvrdenia sú o nevyhnutných faktoch a vzťahoch, a teda implikovane o nemožnostiach. Skúsenosť môže teda načrtnúť teóriu. Ale historická skúsenosť nemôže vytvoriť a ani vyvrátiť teorém.

Ekonomická a politická teória, konkrétne rakúskeho typu, je bohatstvom takýchto tvrdení. Napríklad väčšie množstvo tovaru je preferované oproti menšiemu množstvu toho istého tovaru; produkcia musí predchádzať spotrebe; čo je spotrebované teraz, nemôže byť spotrebované v budúcnosti; ceny nastavené nižšie ako rovnovážna cena spôsobia trvalý nedostatok; cena faktorov produkcie nemôže existovať bez súkromných vlastníckych práv v produkcii a bez cien faktorov produkcie nie je možné ekonomicky kalkulovať; nárast ponuky papierových peňazí nemôže zvýšiť celkové bohatstvo spoločnosti, ale môže jedine prerozdeliť už existujúce bohatstvo; monopol (znemožnenie voľného vstupu na trh) vedie k vyšším cenám a nižšej kvalite v porovnaní s konkurenciou; žiadna vec alebo jej časť nemôže byť exkluzívne vlastnená viacerými osobami naraz; demokracia (vláda väčšiny) a súkromné vlastníctvo sú nekompatibilné.

Teóriou samozrejme nemožno nahradiť históriu, no nie je možné vyhnúť sa závažným chybám bez pochopenia teórie. Napríklad vynikajúci historik Carroll Quigley tvrdí, že vznik bankovníctva s frakčnými rezervami bol hlavnou príčinou dovtedy nevídaného rastu bohatstva počas industriálnej revolúcie, zatiaľ čo nespočetné množstvo historikov asociovalo ekonomickú zaostalosť sovietskeho socializmu s absenciou demokracie.

Takéto interpretácie musia byť z teoretického hľadiska odmietnuté. Zvýšenie ponuky papierových peňazí nemôže viesť k vyššej prosperite, ale iba k redistribúcii bohatstva. Nárast bohatstva počas industriálnej revolúcie nastal i napriek bankovníctvu frakčných rezerv. Podobne ekonomická zaostalosť socializmu nie je následkom absencie demokracie. Je spôsobená absenciou súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov.

„Prijatá história“ je plná takýchto misinterpretácií. Teória nám umožňuje vylúčiť určité historické správy ako nemožné a nekompatibilné s prirodzenosťou daných vecí. Tak isto nám umožňuje uvažovať o iných veciach ako o historicky uskutočniteľných, hoci sa doposiaľ nikdy neudiali.

Moja kniha je revizionistickou rekonštrukciou modernej západnej histórie za pomoci ekonomickej a politickej teórie. Pokrýva vznik absolutistických monarchistických štátov z neštátnych feudálnych spoločností a transformáciu západného sveta z monarchií na demokratické štáty, počínajúc francúzskou revolúciou a až po koniec prvej svetovej vojny, a takisto vzostup Spojených štátov amerických na pozíciu „univerzálneho impéria“.

Neokonzervatívni spisovatelia ako napríklad Francis Fukuyama interpretovali túto zmenu ako progres a prehlasujú, že nastal „Koniec histórie“ s príchodom západnej sociálnej demokracie a globalizácie. „Demokracia: Boh, ktorý zlyhal“ je môj pokus dokázať presný opak, definovať a zdôrazniť alternatívny libertariánsky pohľad, ktorý berie súkromné vlastnícke práva seriózne.

Tri veľké mýty

Moja teoretická interpretácia zahŕňa rozdrvenie troch historických mýtov. Prvý, a najdôležitejší, je mýtus o tom, že vznik štátov z povôdne neštátnych spoločností spôsobil následný ekonomický a civilizačný rast. V skutočnosti teória tvrdí, že akýkoľvek pokrok musel nastať napriek, nie kvôli, existencii inštitúcie štátu.

Štát je konvenčne definovaný ako agentúra, ktorá užíva povinný teritoriálny monopol konečného rozhodovania (súdnictvo) a zdaňovania. Podľa definície je teda každý štát, nezávisle od jeho ústavy, ekonomicky a eticky nedostatočný. Každý monopol je zlý z pohľadu spotrebiteľov. Pod monopolom máme pritom na mysli absenciu voľného vstupu do daného sektoru produkcie: iba agentúra A môže produkovať X.

Akýkoľvek monopol je zlý pre spotrebiteľov, pretože tým, že je chránený pred konkurenciou, cena jeho produktov bude vyššia ako kvalita nižšia, ako by tomu bolo pri voľnom vstupe na trh. A monopol s mocou vykonávať konečné rozhodnutia je obzvlášť zlý. Zatiaľ čo ostatné monopoly produkujú podradné tovary, sudca-monopolista bude okrem produkovania podradných služieb produkovať aj „zlá“, pretože ten, kto je konečným sudcom v každom spore, má takisto posledné slovo v sporoch, ktoré sa týkajú jeho samotného. A teda namiesto predchádzania a riešenia konfliktov, monopol v konečnom rozhodovaní bude konflikt vytvárať a provokovať, aby ho mohol následne rozhodnúť vo svoj prospech.

Nielenže by ktokoľvek neprijal takýto systém monopolného sudcu, ale takisto by nikto nesúhlasil s províziou, ktorá by umožnila danému sudcovi jednostranne určiť cenu takejto „služby“. Takýto monopolista by predvídateľne použil ešte viac zdrojov (daní) na vyprodukovanie menšieho množstva služieb a viac „ziel“. Toto nie je recept na ochranu, ale útlak a vykorisťovanie. Výsledkom štátu teda nie je mierumilovná kooperácia a poriadok v spoločnosti, ale konflikt, provokácia, agresia, utláčanie, zbedačenie, inými slovami decivilizácia. Toto je predovšetkým to, čo história štátov ilustruje. Je to v prvom rade história nespočetných miliónov nevinných obetí štátu.

Druhý mýtus sa týka historickej transformácie z absolutistických monarchií na demokratické štáty. Nielenže neokonzervatívci považujú tento proces za pokrok; existuje univerzálna zhoda v tom, že demokracia je považovaná za pokrok v porovnaní s monarchiou a príčinu ekonomického a morálneho pokroku. Táto interpretácia je zaujímavá najmä preto, že demokracia bola základom každej formy socializmu v 20. storočí: (európskeho) demokratického socializmu, (amerického) „liberalizmu“ a neokonzervativizmu, ako aj medzinárodného (sovietskeho) socializmu, (talianskeho) fašizmu či národného (nacistického) socializmu.

Dôležitejšie je však to, že teória je v priamom rozpore s takouto interpretáciou; zatiaľ čo obidvoje, monarchia aj demokracia, sú nedostatočné ako štáty, demokracia je horšia ako monarchia v udržiavaní veľkosti a vplyvu štátu na uzde.

Teoreticky transformácia z monarchie na demokraciu vyžaduje nahradenie monopolistického dedičného „vlastníka“ (princa či kráľa) dočasnými a zameniteľnými „správcami“ (prezidentmi, premiérmi, poslancami). Obidvaja, králi aj prezidenti, vyprodukujú „zlá“, no keďže kráľ „vlastní“ monopol a môže ho predať či odkázať nasledovníkom, bude sa zaujímať o následky jeho konania vzhľadom na hodnotu kapitálu.

Kráľ bude pomerne viac orientovaný na budúcnosť ako vlastník kapitálu na „jeho“ území. V snahe zachovať či zvýšiť hodnotu jeho majetku bude vykorisťovať iba s mierou a vypočítavo. V kontraste s kráľom, dočasný a zameniteľný demokratický správca nevlastní štát, no pokiaľ je vo funkcii, je mu dovolené využiť to vo vlastný prospech. Vlastní terajšie použitie no nie samotný kapitál.

Výhodou demokracie takisto nie je ani to, že existuje možnosť voľného vstupu pre každého na akúkoľvek štátnu pozíciu (kdežto v monarchii je takýto vstup obmedzený súhlasom kráľa). Naopak, dobrou je iba konkurencia v produkovaní tovarov. Konkurencia v produkovaní „zla“ dobrá nie je; v skutočnosti je čírym zlom. Králi ktorí sa dostávajú do ich pozície vďaka narodeniu, môžu byť neškodný diletanti alebo slušní ľudia (a ak sú „šialenci“, budú rýchlo umiernení, alebo, ak je potrebné, zabití blízkymi príbuznými, ktorí sa obávajú o majetok dynastie).

Demokracia v ostrom protiklade s monarchiou propaguje zvyšovanie sociálnej časovej preferencie (orientácia na súčasnosť) alebo „infantilizáciu“ spoločnosti. Výsledkom je neustále sa zvyšujúce míňanie a zdaňovanie, papierové peniaze a inflácia, nekonečná záplava regulácií a stále rastúci „verejný“ dlh. Demokracia takisto vedie k nižším úsporám, zvýšenej legislatívnej neistote, morálnemu zmätku, bezpráviu a kriminalite. Okrem toho je demokracia nástrojom na konfiškáciu a redistribúciu bohatstva a príjmu. Zahŕňa legislatívne „branie“ vlastníctva od niektorých (bohatých) a „rozdávanie“ iným (chudobným).

A kedže to, čo sa stáva predmetom prerozdeľovania, je niečo hodnotné – čoho majú bohatí priveľa a chudobní málo – takéto prerozdeľovanie implikuje, že podnet na produkovanie takéhoto bohatstva je neustále potláčaný. Inými slovami, proporčné zastúpenie nie dobrých ľudí a nedobrých osobných vlastností, zvykov a spôsobov správania sa zvýši a život v takej spoločnosti sa stane nepríjemným.

Demokracia má za následok radikálnu zmenu v spôsobe vedenia vojny. Obidvaja, králi aj prezidenti, budú viac agresívni a bojovní, pretože môžu externalizovať náklady ich vlastnej agresie na iných (prostredníctvom daní). Avšak kráľov motív pre vedenie vojny je typicky spor o vlastníctvo či dedičstvo. Cieľ jeho vojny je hmotný a teritoriálny: zmocniť sa kontroly nad nejakým územím a jeho obyvateľmi. A v snahe dosiahnuť tento cieľ je v jeho záujme rozlišovať medzi bojovníkmi (jeho nepriatelia a objekt útoku) a civilistami a ich majetkom (ktorý sa netýka vojny a nemá byť poškodený).

Demokracia zmenila obmedzené vojny kráľov na totálne vojny. Motív pre vojnu sa stal ideologickým – demokracia, sloboda, civilizácia, ľudskosť. Ciele sú nehmotné a nepolapiteľné: ideologická „premena“ porazených, ktorá nasleduje po ich „nepodmienečnom“ vzdaní sa (ktoré, kedže nie je isté, či ide o úprimnú premenu, môže vyžadovať spôsoby ako vraždenie civilistov). Rozdiel medzi vojakmi a civilistami sa v demokracii stáva nejasný, až napokon úplne zanikne, a masové zapojenie sa do vojny – odvod a ľudové vojnové zhromaždenia, ako aj „kolaterálne škody“ – sa stanú súčasťou vojnovej stratégie.

Tretím mýtom je viera, že neexistuje žiadna iná alternatíva k západným sociálnym demokraciám. Teória znova dokazuje opak. Moderný sociálny štát nie je „stabilný“ ekonomický systém. Je odsúdený skolabovať pod jeho vlastnou parazitickou váhou tak, ako implodoval socializmus ruského štýlu pred desiatimi rokmi. Dôležitejšie však je to, že ekonomicky stabilná alternatíva k demokracii existuje. Termín, ktorý pre túto alternatívu navrhujem, je „prirodzený poriadok“.

Alternatíva súkromného vlastníctva

V prirodzenom poriadku je každý vzácny zdroj, vrátane pôdy, vlastnený súkromne, každá firma je financovaná dobrovoľnými platbami zákazníkov alebo súkromných darcov a vstup je voľný do akejkoľvek sféry produkcie, vrátane ochrany majetku, arbitráže konfliktov a budovania mieru. Veľká časť mojej knihy vysvetľuje princípy fungovania – logiku – prirodzeného poriadku a podmienky pre transformáciu z demokracie.

Kým štáty odzbrojujú svojich občanov, aby ich mohli jednoduchšie okrádať (zatiaľ čo ich robia viac zraniteľnými voči útokom zločincov a teroristov), prirodzený poriadok je charakterizovaný ozbrojenou verejnosťou. Táto vlastnosť je podporovaná poisťovacími spoločnosťami, ktoré hrajú dôležitú úlohu ako poskytovatelia bezpečnosti a ochrany v prirodzenom poriadku.

Poisťovne budú propagovať vlastnenie zbraní ponúkaním nižších platieb ozbrojeným (a vycvičeným) zákazníkom. Poisťovatelia sú už zo svojej podstaty ochranné agentúry. Jedine „náhodná“ (nie spôsobená sebou samým či vyprovokovaná) škoda je „poistitelná“. Poistenie bude odmietnuté agresorom a provokatérom a stanú sa tak slabými. A pretože poisťovatelia musia v prípade škody poistenca odškodniť, musia byť neustále ostražití ohľadne prevencie kriminálnej agresie, navrátenia ukradnutého majetku a zaistenia tých, ktorí danú škodu spôsobili.

Vzťah medzi poisťovateľom a zákazníkom existuje na základe zmluvy. Pravidlá hry sú obojstranne akceptované a nemenné. Poisťovateľ nemôže „vydávať zákony“ alebo jednostranne zmeniť podmienky kontraktu. A najmä, ak chce poisťovateľ prilákať dobrovoľne platiacu klientelu, musí sa postarať o riešenie predvídateľného konfliktu v rámci jeho kontraktov nielen medzi jeho vlastnými zákazníkmi, ale najmä so zákazníkmi iných poisťovateľov. Jediným uspokojivým riešením takéhoto problému je zmluvné zaviazanie sa poisťovateľa podriadiť sa arbitráži tretej strany. Avšak nie hocijakej arbitráži. Sporiaci sa poisťovatelia sa musia dohodnúť na sudcovi či arbitrážnej agentúre a aby k tomu pristúpili, sudca musí ponúknuť produkt (vo forme právneho postupu a vecného rozsudku), ktorý zahŕňa najširší možný konsenzus medzi poisťovateľmi a klientmi. A tak, v protiklade k podmienkam v štáte, prirodzený poriadok je charakterizovaný stabilným a predvídateľným právom a zvýšenou právnou harmóniou.

Ba čo viac, poisťovne podporujú vývoj ďalšej „bezpečnostnej funkcie“. Štáty nielenže odzbrojili svojich občanov odobratím ich zbraní, najmä demokratické štáty tak urobili prostredníctvom odobratia práva na vylúčenie, a namiesto toho vynútili integráciu prostredníctvom pozitívnej diskriminácie, antidiskriminačnej a multikulturalistickej politiky.

V prirodzenom poriadku je právo vlastníkov na vylúčenie, neoddeliteľné od idey súkromného vlastníctva, znova obnovené. Navyše, kým štáty podkopali sprostredkovávajúce sociálne inštitúcie (rodiny, cirkvi, zmluvy, komunity a kluby) a s nimi asociované autority, aby zvýšili svoj vlastný vplyv v porovnaní s izolovanými jednotlivcami, prirodzený poriadok je zreteľne nerovnostársky.


Pôvodný článok: The Democratic Leviathan.

Pridajte komentár