Budovanie vládnucej elity

[Tento článok je úrývkom z Rakúska perspektíva na históriu ekonomického myslenia, diel 1., Ekonomické myslenie pred Adamom Smithom. Môžete si tiež pozrieť videoverziu tohto článku so slovenskými titulkami. Taktiež si môžete stiahnuť audio verziu tohto článku v anglickom jazyku vo formáte MP3. Číta Jeff Riggenbach.]


Zavedenie merkantilistického systému nevyžadovalo žiadnu veľkolepú „teóriu“. Vládnuce kasty rozkvitajúcich národných štátov sa k nemu dostali celkom prirodzene. Kráľ, sekundovaný aristokraciou, bol naklonený vysokým vládnym výdavkom, vojnovému dobývaniu a vysokým daniam v záujme získať pre seba všeobecnú moc a bohatstvo. Kráľ prirodzene vyhľadával spojenectvá s aristokraciou a s cechmi a podnikmi vytvárajúcimi kartely a monopoly, keďže vďaka ich spojenectvám získal svoju politickú moc a prostredníctvom predajov a poplatkov tých, čo z tohto systému profitovali, svoje príjmy .

Spoločnosti vytvárajúce kartely taktiež nepotrebovali veľkú teóriu na to, aby získali pre samých seba monopolné privilégiá. Dotovanie vývozu a zabraňovanie dovozu tiež nevyžadovalo žiadnu teóriu: takisto ani zvýšenie ponuky peňazí a úverov pre kráľa, aristokraciu či spriaznené obchodné skupiny. Nepotrebovalo ju ani známe naliehanie merkantilistov vybudovať v krajine zásoby zlata: tieto zásoby v skutočnosti znamenali, že viac zlata prúdilo do pokladne kráľov, aristokracie a monopolných vývozných spoločností. A kto by nechcel aby narastal tok peňazí do jeho vreciek?

Teória prišla až neskôr; teória slúžila na to, aby predali oklamaným masám potrebu a láskavosť nového systému alebo aby predali kráľovi konkrétny plán, ktorý bol propagovaný pamfletistom či jeho kolegami. Merkantilistická ‘teória’ bola súborom zdôvodnení určených na podporu alebo šírenie určitých, zákonom opatrených ekonomických záujmov.

Mnohí historici 20. storočia velebil merkantilistov pre ich pra-keynesiánsky záujem o ‘plnú zamestnanosť’, čo poukazuje na údajne prekvapivo moderné tendencie. Mali by sme však zdôrazniť, že záujem merkantilistov o plnú zamestnanosť bol sotva humanitárny. Naopak, ich túžbou bolo vykoreniť nečinnosť a prinútiť nepracujúcich, tulákov a ‘statných žobrákov’ pracovať. Jednoducho logický dôsledok ‘plnej zamestnanosti’ pre merkantilistov priamo znamenal: nútená práca. V roku 1545 boli teda parížski ‘statní žobráci’ nútení pracovať dlhé hodiny a o dva roky neskôr, ‘aby zobrali zdravým akúkoľvek príležitosť na nepracovanie’, všetky ženy schopné ale neochotné pracovať boli zbičované a vyhnané z Paríža, zatiaľ čo všetci muži z rovnakej kategórie boli poslaní na galeje ako otrocká pracovná sila.

Triedne základy tejto merkantilistickej hrôzy nepracovania by mali byť okamžite rozpoznané. Šľachta a duchovenstvo boli napríklad sotva znepokojení ich vlastnou nečinnosťou; bola to len tá nižších tried, ktorá musí byť ukončená všetkými dostupnými prostriedkami. To isté platilo o privilegovaných obchodníkoch z tretieho stavu. Krehkou zámienkou bola nutnosť zvýšenia ‘produktivity národa’, lenže tieto triedy predstavovali vládnucu elitu a takéto nútené skoncovanie s nečinnosťou, či už verejnými prácami alebo v súkromnej produkcii, bolo pre vládcov požehnaním. Nielen že to zvýšilo produkciu v ich prospech, ale tiež znížilo úroveň miezd tým, že pod hrozbou násilia zvýšili ponuku práce.

A tak sa na stretnutí generálnych stavov, parlamentného orgánu Francúzska, v roku 1576, všetky tri stavy spojil a požadovali nútené práce. Duchovenstvo naliehalo, že ‘… nikomu nesmie byť dovolené ani tolerované nepracovať’. Tretí stav požadoval, aby boli ‘statní žobráci’ zapojení do práce, zbičovaní alebo vyhostení. Aristokracia naliehala, aby boli ‘statní žobráci a nepracujúci’ donútení pracovať a zbičovaní, ak by sa odmietli podriadiť.

Tie isté generálne stavy urobili svoje požiadavky až príliš bolestne jasné čo sa týka ochranných ciel. Stavy požadovali zákaz dovozu všetkých výrobkov a vývozu všetkých surovín. Cieľom oboch opatrení bolo postaviť múr monopolnej ochrany pre domácich výrobcov a prinútiť producentov surovín predávať svoj tovar týmto tuzemským podnikom za umelo nízke ceny.

Zdôvodnenie, že tieto opatrenia boli potrebné na ‘udržanie zlatých prútov’ alebo peňazí ‘doma’ by sa každému objektívnemu človeku zdalo jasne absurdné. Ak francúzski spotrebitelia nemôžu kupovať dovozené výrobky v záujme ochrany ‘ich zlatých prútov’, čo by sa stalo v opačnom prípade? Existovalo naozaj nebezpečenstvo, že by Francúzi poslali všetky svoje zlaté prúty do zahraničia a im by nezostali žiadne? Je zrejmé, že takýto prípad by bol absurdný, ale aj keby sa to stalo – v najhoršom prípade – existuje nezvrátiteľná maximálna hranica odlivu zlata z domácej krajiny. Pretože ako spotrebitelia usilujúci sa o dovoz ďalších výrobkov získajú viac zlatých prútov? Samozrejme iba vývozom iných výrobkov do zahraničia.

Argument ‘držania peňazí doma’ je teda zjavne falošný, či už vo Francúzsku 17. storočia alebo v Spojených štátoch 20. storočia. Generálne stavy mali v záujme ochrániť určité odvetvia francúzskeho priemyslu, bodka.

Argument ‘držania peňazí doma’ bol tiež vhodným bičom na zahraničných obchodníkov a finančníkov, ktorí by mohli úspešne konkurovať domácim. A tak predstava nemeckých bankárov a talianskych finančníkov prekvitajúcich vo Francúzsku vyvolala náhly záchvat zbesilosti z ‘nepoctivých ziskov’ cudzincov, vyvážajúcich peniaze z krajiny, zbesilosť, ktorá samozrejme pramenila z typicky merkantilistického do očí bijúceho ‘Montaigneho klamu’, že zisk jedného človeka (alebo jednej krajiny) bol ipso facto stratou iného človeka (alebo krajiny). Títo nespokojní Francúzi často navrhovali, aby boli zahraniční finančníci vyhostení z krajiny, ale králi boli typicky príliš utopení v dlhoch na to, aby si mohli dovoliť počúvnuť takéto rady.


Preklad vyšiel na Mises.cz, pôvodný článok nájdete tu.

Murray N. Rothbard (1926–1995) bol čelným predstaviteľom Rakúskej školy. Bol ekonómom, ekonomickým historikom a libertariánskym politickým filozofom. Pozrite si archív článkov od  Murray N. Rothbarda.

Pridajte komentár