Argument pre radikálny idealizmus

Každé “radikálne” učenie bolo označené za “utopické” a libertariánske hnutie nie je výnimkou. Niektorí libertariáni tvrdia, že by sme nemali strašiť ľudí “prílišnou radikálnosťou”, a že teda úplná libertariánska ideológia a program by mali zostať skryté. Títo ľudia odporúčajú “Fabiánsky” program gradualizmu, sústredenie sa výlučne len na postupné odstránenie moci štátu. Príklad by sa dal nájsť v oblasti daní: namiesto obhajovania “radikálneho” zrušenia všetkých daní, či zrušenia dane z príjmu, mali by sme sa obmedziť iba na malé zlepšenia; povedzme, dvojpercentné zníženie dane z príjmov.

V oblasti strategického myslenia sa libertariánom sluší brať na zreteľ poučenie z Marxistov, pretože oni premýšľali o stratégii radikálnej spoločenskej zmeny dlhšie ako ktorákoľvek iná skupina. Marxisti rozpoznávajú dva kriticky dôležité strategické omyly ktoré sa “odchyľujú” od správnej cesty: jednému hovoria “ľavicové sektárstvo”, druhá oponujúca odchýlka je “pravicový oportunizmus.” Kritici libertariánskych “extrémistických” princípov sú obdobou marxistických “pravicových oportunistov.”

Murray N. Rothbard

Hlavným problémom oportunistov je že sa striktne obmedzujú na postupné a “praktické” programy. Programy, ktoré majú lepšiu šancu na okamžité uplatnenie, sú preto vo vážnom nebezpečenstve že úplne stratia zo zreteľa konečný libertariánsky cieľ. Ten, kto sa obmedzuje na propagovanie o dve percentá nižšie dane, pomáha pochovať hlavný cieľ ktorým je úplné zrušenie daní. Sústredenie sa na okamžité možnosti pomáha likvidovať konečný cieľ, teda zmysel prečo je daná osoba vôbec libertariánom. Ak libertariáni odmietnu držať nad hlavou transparent správnych zásad konečného cieľa, kto tak urobí? Odpoveď je nikto, a preto bola chybná cestu oportunizmu ďalším významným zdrojom zbehnutia z radov libertariánov v posledných rokoch.

Prominentným prípadom zbehnutia prostredníctvom oportunizmu je niekto koho budeme nazývať “Robert”, oddaný a militantný libertarián na začiatku 50-tych rokov. Robert, rýchlo sa ženúci za aktivizmom a okamžitými zmenami, došiel k záveru, že správnou strategickou cestou je okresanie všetkých rečí o libertariánskom cieli, a najmä bagatelizovanie libertariánskeho nepriateľstva voči štátu. Jeho cieľom bolo iba zdôrazňovanie “pozitívnych” úspechov ktoré môžu ľudia dosiahnuť prostredníctvom dobrovoľnej činnosti.

Ako jeho kariéra pokročila, Robert začal považovať nekompromisných libertariánov za bremeno; a tak začal systematicky prepúšťať každého v jeho organizácii kto mal “negatívny” postoj k vláde. Netrvalo dlho a Robert otvorene a explicitne opustil libertariánsku ideológiu, a vyzýval na “partnerstvo” medzi vládou a súkromným sektorom – medzi donucovaním a dobrovoľnosťou – v krátkosti, aby si otvorene prevzal jeho miesto vo vláde. Napriek tomu, Robert sa počas opitosti dokonca nazýval “anarchistom”, ale len v nejakom abstraktnej, vysnenej krajine ktorá vôbec nesúvisí so skutočným svetom.

F. A. Hayek, ekonóm obhajujúci voľný trh a v žiadnom prípade nie “extrémista,” píše výrečne o zásadnom význame udržiavania čistej a “extrémnej” ideológie pre úspech slobody ako vyznania na ktoré sa nesmie nikdy zabudnúť. Hayek napísal, že jedným z veľkých príťažlivostí socializmu bol vždy dôraz na jeho “ideálny” cieľ. Ideál, ktorý prestupuje, informuje a riadi akcie všetkých ktorí sa usilujú o jeho dosiahnutie. Hayek dodáva:

Budovanie slobodnej spoločnosti sa musí znova stať intelektuálnym dobrodružstvom, skutkom odvahy. Čo nám chýba je liberálna utópia, program, ktorý nie je obyčajnou obranou vecí tak ako sú a ani zriedený druh socializmu, ale skutočne liberálny radikalizmus ktorý nešetrí city mocných (vrátane odborov), ktorý nie je príliš praktický a ktorý sa neobmedzuje iba na to čo sa dnes javí ako politicky možné. Potrebujeme intelektuálnych vodcov ktorí sú pripravení odolať lákaniu moci a vplyvu, a ktorí sú ochotní pracovať za ideál, nehľadiac na to aké malé sú vyhliadky na jeho realizáciu. Musia to byť ľudia ktorí sú ochotní dodržiavať princípy a bojovať za ich plnú realizáciu, akokoľvek vzdialenú. . . . Voľný obchod a sloboda príležitostí sú ideály ktoré môžu ešte stále prebudiť fantáziu množstva ľudí, no bezvýznamná  “primeraná slobodu obchodu” alebo “zmiernenie kontrol” nie sú intelektuálne vierohodné a pravdepodobne ani nevzbudia žiadne nadšenie. Hlavné poučenie ktoré si skutočný liberál musí odniesť z úspechu socialistov je to, že to bola práve ich odvaha byť utopistami ktorá im získala podporu intelektuálov a tým aj vplyv na verejnú mienku čo umožňuje zmenu ktorá bola len nedávno považovaná za nemožnú. Tí, ktorí sa zaujímali iba o to čo sa zdalo byť praktické, možné, v rámci súčasnej verejnej mienky, neustále zisťovali, že aj tento postoj sa veľmi rýchlo stal politicky neuskutočniteľným v dôsledku zmien verejnej mienky, o ktorú sa však oni nijako nepričinili. Pokiaľ nie sme schopní urobiť filozofické základy slobodnej spoločnosti opäť intelektuálnou témou, a ich uplatnenie úlohou ktorá stimuluje vynaliezavosť a predstavivosť našich najživších mysliteľov, vyhliadky slobody sú naozaj malé. Ale ak dokážeme opäť získať vieru v silu myšlienky ktorá bola známkou liberalizmu, bitka ešte nie je prehratá.

Hayek tu zdôrazňuje dôležitú pravdu a dôvod pre dôraz na konečný cieľ: vzrušenie a nadšenie inšpirované logicky konzistentným systémom. Kto by šiel, v kontraste, na barikády za dvoj-percentné zníženie daní?

Existuje však ďalší zásadný taktický dôvod prečo lipnúť na čírom princípe. Je pravda, že sú každodenné spoločenské a politické udalosti výsledkom mnohých tlakov, často neuspokojivý výsledok konfliktných ideológií a záujmov. Už len preto je pre libertariánov ešte dôležitejšie aby pritvrdili. Výzva pre dvojpercentné zníženie dane môže dosiahnuť iba mierne spomalenie naplánovaného zvýšenia daní, avšak výzva k drastickému zníženiu daní môže naozaj dosiahnuť podstatné zníženie. A ako čas beží, posúvanie ich pozície a presadzovanie ich cieľov je práve strategickou úlohou “extrémistov”.

Socialisti boli obzvlášť znalcami tejto stratégie. Ak sa pozrieme na program socializmu šesťdesiat či dokonca tridsať rokov dozadu, je zrejmé, že opatrenia ktoré boli považované za nebezpečne socialistické, generáciu či dve späť, sú teraz považované za neoddeliteľnú súčasť “hlavného prúdu” amerického dedičstva. Dennodenné kompromisy “praktickej” politiky sa týmto spôsobom neúprosne posúvajú v smere kolektivizmu. Neexistuje žiadny dôvod prečo by libertarián nemohol dosiahnuť rovnaký výsledok. V skutočnosti, jeden z dôvodov prečo bola konzervatívna opozícia voči kolektivizmu taká slabá je skutočnosť, že konzervativizmus, svojou povahou, neponúka jednotnú politickú filozofiu, ale len “praktickú” obranu existujúceho stavu, v podobe Americkej “tradície”. Napriek tomu, ako etatizmus rastie a nabaľuje sa, stáva sa, samozrejme, čoraz viac zakoreneným a preto “tradičným”; konzervativizmus potom nie je schopný nájsť žiadne intelektuálne zbrane k jeho zvrhnutiu.

Lipnutie na princípoch však znamená viac ako len cenenie si a neodporovanie konečnému libertariánskemu ideálu. Znamená to tiež úsilie o dosiahnutie konečného cieľa tak rýchlo, ako je to fyzicky možné. Stručne povedané, libertarián nesmie nikdy podporovať alebo preferovať postupný, v protiklade s okamžitým a rýchlym, prístup k jeho cieľu. Pretože ak tak robí, sám podkopáva význam jeho vlastných cieľov a princípov. A ak on sám hodnotí jeho vlastné ciele tak nízko, ako budú jeho ciele hodnotiť ostatní?

Stručne povedané, skutočne sledovať cieľ slobody znamená že libertarián musí túžiť po jeho dosiahnutí čo najefektívnejšími a najrýchlejšie dostupnými prostriedkami. Bolo to v tomto duchu keď klasický liberál Leonard E. Read, obhajujúc okamžité a úplné zrušenie cenových a mzdových kontrol po druhej svetovej vojne, vyhlásil v prejave, “Keby bolo na tejto tribúne tlačidlo, ktorého stlačenie by okamžite zrušilo všetky mzdové a cenové kontroly, položil by som naň môj prst a zatlačil! ”

Libertarián, by mal byť teda niekto kto by stlačil tlačidlo, ak by existovalo, pre okamžité zrušenie každej invázie slobody. Samozrejme, on tiež vie, že takéto kúzelné tlačidlo neexistuje, ale jeho základné preferencie vyfarbujú a tvarujú celú jeho strategickú perspektívu.

Takýto “odstraňovací” uhoľ pohľadu neznamená, opäť, že libertarián nemá realistické hodnotenie toho ako rýchlo sa jeho cieľ bude v skutočnosti dať dosiahnuť. Preto libertariánsky “rušiteľ” otroctva, William Lloyd Garrison, nebol “nerealistický” keď v roku 1830 prvýkrát vzniesol chvályhodný štandard bezprostrednej emancipácie otrokov. Jeho cieľ bol morálne správny, a jeho strategicky realizmus spočíval v tom že neočakával rýchle dosiahnutie jeho cieľa. Videli sme v kapitole 1 že Garrison sa odlišoval: “Hoci požadujeme okamžité zrušenie čo najskôr ako sa len dá, bude to, bohužiaľ!, nakoniec postupné zrušenie. Nikdy sme nepovedali, že otroctvo bude zrušené jedinou ranou, ale za to že by malo byť, budeme vždy bojovať. ” V opačnom prípade, ako Garrison trefne varoval, “Gradualizmus v teórii je večnosť v praxi. ”

Pozvoľný postup v teórii naozaj podkopáva svoj vlastný cieľ tým keď pripúšťa, že musí prijať druhé alebo tretie miesto za inými alebo protilibertariánskymi úvahami. Pretože preferovanie pozvoľného postupu implikuje že iné ciele sú dôležitejšie ako sloboda. Predstavme si teda, že by zástanca zrušenia otroctva povedal, “ja som zástancom zrušenia otroctva – ale až po desiatich rokoch.” To by predsa znamenalo že zrušenie otroctva o osem alebo deväť rokov, či ešte lepšie hneď teraz, by bolo zlé, a preto je lepšie v otroctve pokračovať dlhšie. Znamenalo by to, že od úvah o spravodlivosti bolo upustené, a že cieľ sám o sebe nie je najviac cenený zástancom zrušenia otroctva (alebo libertariánom). V skutočnosti by to znamenalo že odporca otroctva a libertarián obhajujú predĺženie zločinu a nespravodlivosti.

Hoci je pre libertariána potrebné aby držal jeho konečný a “extrémny” ideál nad hlavou, nerobí to z neho, na rozdiel od názoru Hayeka, “utopistu”. Skutočným utopistom je ten kto obhajuje systém ktorý je v rozpore s prirodzenou povahou ľudí a reálneho sveta. Utopický systém je taký, ktorý nemôže fungovať aj keď by boli všetci presvedčení aby sa ho pokúsili uviesť do praxe. Utopický systém nemôže fungovať, t.j. nemôže držať sám seba v prevádzke. Utopický cieľ ľavice: komunizmus – zrušenie špecializácie a prijatie jednotvárnosti – nemohol fungovať aj keby boli všetci ochotní okamžite ho prijať. Nemohol fungovať pretože porušuje povahu človeka a sveta, najmä jedinečnosť a individualitu každého jedného človeka, jeho schopností a záujmov, a pretože by znamenal drastický pokles v produkcii bohatstva, a to až natoľko, že by odsúdil veľkú časť ľudskej rasy k rýchlemu hladovaniu a vymieraniu.

Stručne povedané, termín “utopický” v populárnom jazyku zmiešava dva druhy prekážok v ceste programu ktorý je radikálne odlišný od súčasného stavu. Jednou z nich je, že to nie je v súlade s povahou človeka a sveta, a preto to nemôže fungovať akonáhle by to bolo uvedené do praxe. To je utópia komunizmu. Druhou prekážkou je náročnosť presvedčiť dostatok ľudí, že program by mal byť prijatý. Pri prvej sa jedná o zlú teóriu pretože nie je v súlade s povahou človeka. Tá druhá je jednoducho problém ľudskej vôle, ochoty, presvedčiť dostatok ľudí o správnosti doktríny. “Utopické”, sa vo svojom bežnom pejoratívnom význame vzťahuje iba na tú prvú.

A teda v najhlbšom zmysle, libertariánska doktrína nie je utopická, ale neobyčajne realistická, pretože je to jediná teória ktorá je naozaj v súlade s povahou človeka a sveta. Libertarián nepopiera rozmanitosť a rozdielnosť ľudí, on sa jej teší a snaží sa jej ponúknuť plné vyjadrenie vo svete úplnej slobody. A počas toho prináša enormný nárast produktivity a životnej úrovne každého, neobyčajne “praktický” výsledok zvyčajne opovrhovaný skutočnými utopistami ako zlo “materializmu”.

Libertarián je tiež neobyčajne realistický pretože plne chápe charakter štátu a jeho túžbu po moci. V kontraste k nemu, je to práve zdanlivo realistickejší konzervatívec veriaci v “obmedzenú vládu”, ktorý je naozaj nepraktickým utopistom. Takýto konzervatívec opakuje litánie, že by mala byť vláda výrazne obmedzená ústavou. No napriek tomu zároveň brojí proti zlyhaniu pôvodnej ústavy a rozšíreniu federálnej moci od roku 1789, no konzervatívec sa nedokáže poučiť z tejto degenerácie.

Myšlienka štátu prísne obmedzeného ústavou bola ušľachtilým experimentom ktorý zlyhal, a to aj za najvýhodnejších a priaznivých okolnosti. Ak to nevyšlo vtedy, prečo by mal podobný experiment vyjsť lepšie teraz? Nie, je to konzervatívny minarchista, človek, ktorý dáva všetky zbrane a všetku rozhodovaciu právomoc do rúk centrálnej vlády a potom hovorí: “Obmedzuj sa”; je to on, kto je naozaj nepraktický utopista.

Máme však ďalší hlboký zmysel v ktorom libertariáni opovrhujú širšou utópiou ľavice. Ľavičiarsky utopisti neustále predpokladajú radikálnu zmenu povahy človeka. Pre ľavičiarov, človek nemá povahu. Jednotlivec by mal byť nekonečne tvárny jeho inštitúciami, a tak má komunistický ideál (alebo prechodný socialistický systém) priniesť nového komunistického človeka. Libertarián verí, že v konečnej analýze, každý jedinec má slobodnú vôľu a formuje sám seba, a preto je hlúposť aby niekto vkladal nádeje do jednotnej a drastickej zmeny ľudskej povahy naplánovanej Novým Poriadkom. Libertarián by si prial morálne zlepšenie každého, i keď sa jeho morálne ciele sotva zhodujú s tými socialistov. Napríklad, libertarián by bol od radosti bez seba keby videl všetku túžbu po agresii jedného človeka voči druhému zmiznúť z povrchu zemského. Ale on je príliš veľký realista na to aby dôveroval v tento druh zmeny. Namiesto toho, libertariánsky systém je ten, ktorý bude okamžite oveľa morálnejším a fungovať oveľa lepšie ako akýkoľvek iný, nezávisle od existujúci ľudských hodnôt a postojov. Samozrejme, čím viac túžby po agresii zmizne, tým lepšie bude pracovať akýkoľvek spoločenský systém, vrátane libertariánskeho; tým menšia bude potreba pre, napríklad, obracanie sa na políciu alebo súd. Ale libertariánsky systém sa nespolieha na takéto zmeny.

Ak musí teda libertarián obhajovať okamžité dosiahnutie slobody a zrušenie etatizmu, a ak je teoretický gradualizmus v rozpore s týmto cieľom, aké ďalšie strategické postoje môže libertarián zaujať v dnešnom svete? Musí sa nevyhnutne obmedziť na okamžité obhajovať zrušenie? Sú “prechodné požiadavky,” kroky smerom k slobode v praxi, nevyhnutne nelegitímne? Nie, pretože to by sa dostal do ďalšej samoporážajúcej pasce “ľavicového sektárstva.” Zatiaľ čo libertariáni sú až príliš často oportunistami ktorí stratili zo zreteľa alebo podhodnotili ich konečný cieľ, niektorí vykročili opačným smerom: obávajúc sa a odsudzujúc akékoľvek postupné kroky k cieľu ako nevyhnutne opustenie samotné cieľa. Tragédiou je, že títo sektári, odsudzovaním všetkých krokov ktorými nedosiahli konečný cieľ zbytočne predkladajú samotný cieľ ako márny. Akokoľvek by si všetci z nás priali aby sme naraz dospeli k úplnej slobode, šance takej veľkej zmeny sú obmedzené. Spoločenská zmena nie je vždy malá a postupná, ale ani sa nedeje vo veľkých skokoch. Títo sektársky libertariáni znemožňujú dosiahnutie cieľa samotného zamietnutím akýchkoľvek prechodných prístupov. A teda, sektári môžu byť nakoniec takými istými “ničiteľmi” konečného cieľa ako samotní oportunisti.

Niekedy tá istá osoba podstúpi prechod od jedného z týchto chybných postojov k druhému, zakaždým opovrhujúc správnou strategickou cestou. A tak, zúfalý po rokoch márneho zdôrazňovania jeho čistoty ideí a súčasnej neschopnosti konať pokroky v skutočnom svete, ľavicoví sektár sa môže ocitnúť v radostnom pravicovom oportunizme, v snahe po nejakom krátkodobom pokroku, a to aj za cenu jeho konečného cieľa. Alebo pravicový oportunista, čoraz viac znechutený jeho vlastnými či kompromismi jeho kolegov nad intelektuálnou integritou a ich konečnými cieľmi, sa môže stať ľavicovým sektárom a odmietať akékoľvek stanovenie strategických priorít smerom ku konečnému cieľu. Týmto spôsobom sa dve protichodné odchýlky navzájom živia a posilňujú, a sú zároveň deštruktívne v snahe účinne dosiahnuť libertariánsky cieľ.

Ako teda môžeme vedieť či by mali byť prechodné požiadavky či opatrenia “na pol ceste” oslavované ako krok vpred alebo odsúdené ako oportunistická zrada? Existujú dve životne dôležité kritéria pre zodpovedanie tejto zásadnej otázky: (1), bez ohľadu na prechodné požiadavky, konečný cieľ slobody by mal byť vždy považovaný za želateľný, a (2), že žiadne kroky alebo prostriedky nesmú byť nikdy explicitne alebo implicitne v rozpore s konečným cieľom. Krátkodobé požiadavky nemôžu siahať až tak ďaleko ako by sme si to želali, no mali by vždy byť v súlade s konečným cieľom. Ak tomu tak nie je, krátkodobý cieľ znemožní dlhodobý účel, a dorazí tak oportunistická likvidácia libertariánskych princípov.

Príklady takejto kontraproduktívnej a oportunistickej stratégie môžu byť prevzaté z daňového systému. Libertarián sa teší na budúce zrušenie daní. Je preto úplne legitímne, ako strategické opatrenia v požadovanom smere, aby sa zasadil o výrazné zníženie alebo zrušenie dane z príjmu. Ale libertarián nesmie nikdy podporovať novú daň alebo zvýšenie daní. Nesmie napríklad požadovať nahradenie veľkého zníženia dane príjmu spotrebnou daňou či inou formou dane. Zníženie alebo, ešte lepšie, zrušenie dane je vždy neodporujúca si eliminácia štátnej moci a významný krok smerom k slobode. Ale jeho nahradenie novou alebo zvýšením inej dane robí pravý opak, pretože sa jedná o nové a dodatočné zneužívanie štátom v inej oblasti. Zavedenie novej alebo vyššej dane je v priamom rozpore a zároveň podkopáva libertariánsky cieľ sám o sebe.

Nápodobne, v terajšom veku permanentných deficitov štátneho rozpočtu, často sme nútení zápasiť s praktickým problémom: Mali by sme sa rozhodnúť pre zníženie daní aj keď to môže viesť k zvýšeniu deficitu verejných financií? Konzervatívci, ktorí z ich perspektívy preferujú vyrovnaný rozpočet oproti znížením daní, stále oponujú akémukoľvek zníženiu daní ktoré nie je okamžite sprevádzané rovnakým alebo väčším znížením štátnych výdavkov. Ale pretože zdaňovanie je nelegitímny akt agresie, akékoľvek zlyhanie prijať zníženie daní ochotne podkopáva a je v rozpore s libertariánskym cieľom. Čas kedy sa treba postaviť na odpor štátnym výdavkom je keď sa uvažuje alebo hlasuje o rozpočte. Vtedy by mal libertarián rovnako volať po drastickom znížení výdavkov. Stručne povedané, činnosť štátu musí byť znižovaná pri každej príležitosti: akýkoľvek odpor voči zníženiu daní alebo výdavkov je neprípustný, pretože odporuje libertariánskym princípom a libertariánskemu cieľu.

Zvlášť nebezpečným pokušením k praktizovaniu oportunizmu je tendencia niektorých libertariánov, a to najmä v Libertariánskej strane, vystupovať ako “zodpovední” a “realistickí”, propagujúc akýsi druh “štvorročného plánu” odštátnenia. Dôležitým bodom nie je počet rokov v pláne, ale predstava o stanovení nejakého druhu komplexného a naplánovaného programu prechodu k cieľu úplnej slobody. Napríklad: v roku 1 by mal byť zákon A zrušený, zákon B upravený, daň C znížená o 10%, atď; v roku 2 by mal byť zrušený zákon D, daň C znížená o ďalších 10%, atď. Závažným problémom takéhoto plánu ktorý je v rozpore s libertariánskymi zásadami je, že silno naznačuje, napríklad, že zákon D by nemal byť zrušený až do druhého roku naplánovaného programu. Takto by sme padli do pasce teoretického gradualizmu v obrovskom meradle. Rádoby libertariáni-plánovači by sa dostali do pozície v ktorej sa zdá že sa postavili proti rýchlejšiemu tempu dosiahnutia slobody než s akým počíta ich plán. A v skutočnosti neexistuje žiadny legitímny dôvod pre pomalší a nie rýchlejší postup, práve naopak.

V samotnej myšlienke komplexného plánovaného prechodu k slobode je ešte ďalšia chyba. Pretože veľmi starostlivý a naštudovaný prechod, jeho samotný charakter, znamená, že štát nie je ozajstným spoločným nepriateľom ľudstva, ale že je možné a žiaduce používať štát pre vytvorenie plánovaného a merateľného kroku za slobodou. Pochopenie toho že štát je hlavným nepriateľom ľudstva vedie na druhej strane k veľmi odlišnému strategickému náhľadu: to, že libertariáni by mali presadzovať a ochotne prijímať akékoľvek zredukovanie štátnej moci alebo činnosti v akejkoľvek oblasti. Každé takéto zníženie je treba kedykoľvek privítať ako zníženie zločinu a agresie. A preto by libertarián nemal uvažovať o použití štátu na merateľný proces zrušenia štátu, ale skôr odsekávať všetky prejavy etatizmu kedykoľvek a kdekoľvek môže ….

Preto nesmie libertarián nikdy sám sebe dovoliť aby sa uchýlil k nejakému druhu “pozitívneho” štátneho konania. V jeho pohľade by mala byť úloha vlády iba v odstránení seba samej zo všetkých sfér spoločnosti, tak rýchlo ako sa ju podarí donútiť.

Taktiež by nemalo ísť o žiadne kontradikcie v rétorike. Libertarián by si nemal dovoliť nijakú rétoriku, nebodaj nejaké politické odporúčania, ktoré by boli namierené proti konečnému cieľu. Predpokladajme, že libertarián je vyzvaný aby vyjadril svoj názor na určité zníženie daní. Aj keď má pocit že v tejto chvíli nemôže hovoriť o zrušení dane, jediné čo nesmie urobiť je pridať sa k podpore zníženia daní bezcharakternou rétorikou typu “No, samozrejme, nejaké dane sú potrebné … ” atď. Zamedzeniu ultimátneho cieľa možno dosiahnuť rétorickým zamávaním ktoré zmätie verejnosť a odporuje zásadám.


Pôvodný článok: The Case for Radical Idealism by Murray N. Rothbard

Pridajte komentár