Demokratický Leviatan

Teória je nevyhnutná na interpretovanie histórie. História – sekvencia udalostí v čase – je „slepá“. Nehovorí nič o príčine a následku. Môžeme napríklad súhlasiť s tým, že feudálna Európa bola chudobná, že monarchická Európa bola bohatšia a že demokratická Európa je ešte bohatšia. Alebo že Amerika 19. storočia s jej nízkymi daňami a málom regulácií bola chudobná, zatiaľ čo súčasná Amerika s jej vysokými daňami a množstvom regulácií je bohatá.

Ale bola Európa chudobná vďaka feudalizmu a stala sa bohatšou kvôli monarchii a demokracii? Alebo zbohatla Európa i napriek monarchii a demokracii? Alebo sú tieto javy úplne bezpredmetné? Nápodobne, môžeme sa opýtať, či je súčasná Amerika bohatšia vďaka vysokým daniam a regulácii, alebo i napriek nim. Teda, bola by Amerika ešte viac prosperujúca, ak by dane a regulácie zostali na úrovni 19. storočia?

Historici ako takí nemôžu na takéto otázky odpovedať a žiadne množstvo manipulácie štatistických dát nemôže tento fakt zmeniť. Každý sled empirických udalostí je kompatibilný s hocijakou inou konkurenčnou, vzájomne sa vylučujúcou, interpretáciou.

Na to, aby sme sa rozhodli ohľadne vzájomne nezlúčiteľných intepretácií, potrebujeme teóriu. Pod teóriou mám na mysli tvrdenie, ktorého pravdivosť nezávisí od ďalších empirických javov, ale môže byť stanovené a priori. Toto neznamená, že je možné úplne vynechať empirické poznatky pri zostavovaní teoretického tvrdenia. Znamená to, že ak je aj empirická skúsenosť potrebná, teoretické náhľady rozširujú a logicky prekračujú za hranicu historických skúseností.

Teoretické tvrdenia sú o nevyhnutných faktoch a vzťahoch, a teda implikovane o nemožnostiach. Skúsenosť môže teda načrtnúť teóriu. Ale historická skúsenosť nemôže vytvoriť a ani vyvrátiť teorém.

Ekonomická a politická teória, konkrétne rakúskeho typu, je bohatstvom takýchto tvrdení. Napríklad väčšie množstvo tovaru je preferované oproti menšiemu množstvu toho istého tovaru; produkcia musí predchádzať spotrebe; čo je spotrebované teraz, nemôže byť spotrebované v budúcnosti; ceny nastavené nižšie ako rovnovážna cena spôsobia trvalý nedostatok; cena faktorov produkcie nemôže existovať bez súkromných vlastníckych práv v produkcii a bez cien faktorov produkcie nie je možné ekonomicky kalkulovať; nárast ponuky papierových peňazí nemôže zvýšiť celkové bohatstvo spoločnosti, ale môže jedine prerozdeliť už existujúce bohatstvo; monopol (znemožnenie voľného vstupu na trh) vedie k vyšším cenám a nižšej kvalite v porovnaní s konkurenciou; žiadna vec alebo jej časť nemôže byť exkluzívne vlastnená viacerými osobami naraz; demokracia (vláda väčšiny) a súkromné vlastníctvo sú nekompatibilné.

Teóriou samozrejme nemožno nahradiť históriu, no nie je možné vyhnúť sa závažným chybám bez pochopenia teórie. Napríklad vynikajúci historik Carroll Quigley tvrdí, že vznik bankovníctva s frakčnými rezervami bol hlavnou príčinou dovtedy nevídaného rastu bohatstva počas industriálnej revolúcie, zatiaľ čo nespočetné množstvo historikov asociovalo ekonomickú zaostalosť sovietskeho socializmu s absenciou demokracie.

Takéto interpretácie musia byť z teoretického hľadiska odmietnuté. Zvýšenie ponuky papierových peňazí nemôže viesť k vyššej prosperite, ale iba k redistribúcii bohatstva. Nárast bohatstva počas industriálnej revolúcie nastal i napriek bankovníctvu frakčných rezerv. Podobne ekonomická zaostalosť socializmu nie je následkom absencie demokracie. Je spôsobená absenciou súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov.

„Prijatá história“ je plná takýchto misinterpretácií. Teória nám umožňuje vylúčiť určité historické správy ako nemožné a nekompatibilné s prirodzenosťou daných vecí. Tak isto nám umožňuje uvažovať o iných veciach ako o historicky uskutočniteľných, hoci sa doposiaľ nikdy neudiali.

Moja kniha je revizionistickou rekonštrukciou modernej západnej histórie za pomoci ekonomickej a politickej teórie. Pokrýva vznik absolutistických monarchistických štátov z neštátnych feudálnych spoločností a transformáciu západného sveta z monarchií na demokratické štáty, počínajúc francúzskou revolúciou a až po koniec prvej svetovej vojny, a takisto vzostup Spojených štátov amerických na pozíciu „univerzálneho impéria“.

Neokonzervatívni spisovatelia ako napríklad Francis Fukuyama interpretovali túto zmenu ako progres a prehlasujú, že nastal „Koniec histórie“ s príchodom západnej sociálnej demokracie a globalizácie. „Demokracia: Boh, ktorý zlyhal“ je môj pokus dokázať presný opak, definovať a zdôrazniť alternatívny libertariánsky pohľad, ktorý berie súkromné vlastnícke práva seriózne.

Tri veľké mýty

Moja teoretická interpretácia zahŕňa rozdrvenie troch historických mýtov. Prvý, a najdôležitejší, je mýtus o tom, že vznik štátov z povôdne neštátnych spoločností spôsobil následný ekonomický a civilizačný rast. V skutočnosti teória tvrdí, že akýkoľvek pokrok musel nastať napriek, nie kvôli, existencii inštitúcie štátu.

Štát je konvenčne definovaný ako agentúra, ktorá užíva povinný teritoriálny monopol konečného rozhodovania (súdnictvo) a zdaňovania. Podľa definície je teda každý štát, nezávisle od jeho ústavy, ekonomicky a eticky nedostatočný. Každý monopol je zlý z pohľadu spotrebiteľov. Pod monopolom máme pritom na mysli absenciu voľného vstupu do daného sektoru produkcie: iba agentúra A môže produkovať X.

Akýkoľvek monopol je zlý pre spotrebiteľov, pretože tým, že je chránený pred konkurenciou, cena jeho produktov bude vyššia ako kvalita nižšia, ako by tomu bolo pri voľnom vstupe na trh. A monopol s mocou vykonávať konečné rozhodnutia je obzvlášť zlý. Zatiaľ čo ostatné monopoly produkujú podradné tovary, sudca-monopolista bude okrem produkovania podradných služieb produkovať aj „zlá“, pretože ten, kto je konečným sudcom v každom spore, má takisto posledné slovo v sporoch, ktoré sa týkajú jeho samotného. A teda namiesto predchádzania a riešenia konfliktov, monopol v konečnom rozhodovaní bude konflikt vytvárať a provokovať, aby ho mohol následne rozhodnúť vo svoj prospech.

Nielenže by ktokoľvek neprijal takýto systém monopolného sudcu, ale takisto by nikto nesúhlasil s províziou, ktorá by umožnila danému sudcovi jednostranne určiť cenu takejto „služby“. Takýto monopolista by predvídateľne použil ešte viac zdrojov (daní) na vyprodukovanie menšieho množstva služieb a viac „ziel“. Toto nie je recept na ochranu, ale útlak a vykorisťovanie. Výsledkom štátu teda nie je mierumilovná kooperácia a poriadok v spoločnosti, ale konflikt, provokácia, agresia, utláčanie, zbedačenie, inými slovami decivilizácia. Toto je predovšetkým to, čo história štátov ilustruje. Je to v prvom rade história nespočetných miliónov nevinných obetí štátu.

Druhý mýtus sa týka historickej transformácie z absolutistických monarchií na demokratické štáty. Nielenže neokonzervatívci považujú tento proces za pokrok; existuje univerzálna zhoda v tom, že demokracia je považovaná za pokrok v porovnaní s monarchiou a príčinu ekonomického a morálneho pokroku. Táto interpretácia je zaujímavá najmä preto, že demokracia bola základom každej formy socializmu v 20. storočí: (európskeho) demokratického socializmu, (amerického) „liberalizmu“ a neokonzervativizmu, ako aj medzinárodného (sovietskeho) socializmu, (talianskeho) fašizmu či národného (nacistického) socializmu.

Dôležitejšie je však to, že teória je v priamom rozpore s takouto interpretáciou; zatiaľ čo obidvoje, monarchia aj demokracia, sú nedostatočné ako štáty, demokracia je horšia ako monarchia v udržiavaní veľkosti a vplyvu štátu na uzde.

Teoreticky transformácia z monarchie na demokraciu vyžaduje nahradenie monopolistického dedičného „vlastníka“ (princa či kráľa) dočasnými a zameniteľnými „správcami“ (prezidentmi, premiérmi, poslancami). Obidvaja, králi aj prezidenti, vyprodukujú „zlá“, no keďže kráľ „vlastní“ monopol a môže ho predať či odkázať nasledovníkom, bude sa zaujímať o následky jeho konania vzhľadom na hodnotu kapitálu.

Kráľ bude pomerne viac orientovaný na budúcnosť ako vlastník kapitálu na „jeho“ území. V snahe zachovať či zvýšiť hodnotu jeho majetku bude vykorisťovať iba s mierou a vypočítavo. V kontraste s kráľom, dočasný a zameniteľný demokratický správca nevlastní štát, no pokiaľ je vo funkcii, je mu dovolené využiť to vo vlastný prospech. Vlastní terajšie použitie no nie samotný kapitál.

Výhodou demokracie takisto nie je ani to, že existuje možnosť voľného vstupu pre každého na akúkoľvek štátnu pozíciu (kdežto v monarchii je takýto vstup obmedzený súhlasom kráľa). Naopak, dobrou je iba konkurencia v produkovaní tovarov. Konkurencia v produkovaní „zla“ dobrá nie je; v skutočnosti je čírym zlom. Králi ktorí sa dostávajú do ich pozície vďaka narodeniu, môžu byť neškodný diletanti alebo slušní ľudia (a ak sú „šialenci“, budú rýchlo umiernení, alebo, ak je potrebné, zabití blízkymi príbuznými, ktorí sa obávajú o majetok dynastie).

Demokracia v ostrom protiklade s monarchiou propaguje zvyšovanie sociálnej časovej preferencie (orientácia na súčasnosť) alebo „infantilizáciu“ spoločnosti. Výsledkom je neustále sa zvyšujúce míňanie a zdaňovanie, papierové peniaze a inflácia, nekonečná záplava regulácií a stále rastúci „verejný“ dlh. Demokracia takisto vedie k nižším úsporám, zvýšenej legislatívnej neistote, morálnemu zmätku, bezpráviu a kriminalite. Okrem toho je demokracia nástrojom na konfiškáciu a redistribúciu bohatstva a príjmu. Zahŕňa legislatívne „branie“ vlastníctva od niektorých (bohatých) a „rozdávanie“ iným (chudobným).

A kedže to, čo sa stáva predmetom prerozdeľovania, je niečo hodnotné – čoho majú bohatí priveľa a chudobní málo – takéto prerozdeľovanie implikuje, že podnet na produkovanie takéhoto bohatstva je neustále potláčaný. Inými slovami, proporčné zastúpenie nie dobrých ľudí a nedobrých osobných vlastností, zvykov a spôsobov správania sa zvýši a život v takej spoločnosti sa stane nepríjemným.

Demokracia má za následok radikálnu zmenu v spôsobe vedenia vojny. Obidvaja, králi aj prezidenti, budú viac agresívni a bojovní, pretože môžu externalizovať náklady ich vlastnej agresie na iných (prostredníctvom daní). Avšak kráľov motív pre vedenie vojny je typicky spor o vlastníctvo či dedičstvo. Cieľ jeho vojny je hmotný a teritoriálny: zmocniť sa kontroly nad nejakým územím a jeho obyvateľmi. A v snahe dosiahnuť tento cieľ je v jeho záujme rozlišovať medzi bojovníkmi (jeho nepriatelia a objekt útoku) a civilistami a ich majetkom (ktorý sa netýka vojny a nemá byť poškodený).

Demokracia zmenila obmedzené vojny kráľov na totálne vojny. Motív pre vojnu sa stal ideologickým – demokracia, sloboda, civilizácia, ľudskosť. Ciele sú nehmotné a nepolapiteľné: ideologická „premena“ porazených, ktorá nasleduje po ich „nepodmienečnom“ vzdaní sa (ktoré, kedže nie je isté, či ide o úprimnú premenu, môže vyžadovať spôsoby ako vraždenie civilistov). Rozdiel medzi vojakmi a civilistami sa v demokracii stáva nejasný, až napokon úplne zanikne, a masové zapojenie sa do vojny – odvod a ľudové vojnové zhromaždenia, ako aj „kolaterálne škody“ – sa stanú súčasťou vojnovej stratégie.

Tretím mýtom je viera, že neexistuje žiadna iná alternatíva k západným sociálnym demokraciám. Teória znova dokazuje opak. Moderný sociálny štát nie je „stabilný“ ekonomický systém. Je odsúdený skolabovať pod jeho vlastnou parazitickou váhou tak, ako implodoval socializmus ruského štýlu pred desiatimi rokmi. Dôležitejšie však je to, že ekonomicky stabilná alternatíva k demokracii existuje. Termín, ktorý pre túto alternatívu navrhujem, je „prirodzený poriadok“.

Alternatíva súkromného vlastníctva

V prirodzenom poriadku je každý vzácny zdroj, vrátane pôdy, vlastnený súkromne, každá firma je financovaná dobrovoľnými platbami zákazníkov alebo súkromných darcov a vstup je voľný do akejkoľvek sféry produkcie, vrátane ochrany majetku, arbitráže konfliktov a budovania mieru. Veľká časť mojej knihy vysvetľuje princípy fungovania – logiku – prirodzeného poriadku a podmienky pre transformáciu z demokracie.

Kým štáty odzbrojujú svojich občanov, aby ich mohli jednoduchšie okrádať (zatiaľ čo ich robia viac zraniteľnými voči útokom zločincov a teroristov), prirodzený poriadok je charakterizovaný ozbrojenou verejnosťou. Táto vlastnosť je podporovaná poisťovacími spoločnosťami, ktoré hrajú dôležitú úlohu ako poskytovatelia bezpečnosti a ochrany v prirodzenom poriadku.

Poisťovne budú propagovať vlastnenie zbraní ponúkaním nižších platieb ozbrojeným (a vycvičeným) zákazníkom. Poisťovatelia sú už zo svojej podstaty ochranné agentúry. Jedine „náhodná“ (nie spôsobená sebou samým či vyprovokovaná) škoda je „poistitelná“. Poistenie bude odmietnuté agresorom a provokatérom a stanú sa tak slabými. A pretože poisťovatelia musia v prípade škody poistenca odškodniť, musia byť neustále ostražití ohľadne prevencie kriminálnej agresie, navrátenia ukradnutého majetku a zaistenia tých, ktorí danú škodu spôsobili.

Vzťah medzi poisťovateľom a zákazníkom existuje na základe zmluvy. Pravidlá hry sú obojstranne akceptované a nemenné. Poisťovateľ nemôže „vydávať zákony“ alebo jednostranne zmeniť podmienky kontraktu. A najmä, ak chce poisťovateľ prilákať dobrovoľne platiacu klientelu, musí sa postarať o riešenie predvídateľného konfliktu v rámci jeho kontraktov nielen medzi jeho vlastnými zákazníkmi, ale najmä so zákazníkmi iných poisťovateľov. Jediným uspokojivým riešením takéhoto problému je zmluvné zaviazanie sa poisťovateľa podriadiť sa arbitráži tretej strany. Avšak nie hocijakej arbitráži. Sporiaci sa poisťovatelia sa musia dohodnúť na sudcovi či arbitrážnej agentúre a aby k tomu pristúpili, sudca musí ponúknuť produkt (vo forme právneho postupu a vecného rozsudku), ktorý zahŕňa najširší možný konsenzus medzi poisťovateľmi a klientmi. A tak, v protiklade k podmienkam v štáte, prirodzený poriadok je charakterizovaný stabilným a predvídateľným právom a zvýšenou právnou harmóniou.

Ba čo viac, poisťovne podporujú vývoj ďalšej „bezpečnostnej funkcie“. Štáty nielenže odzbrojili svojich občanov odobratím ich zbraní, najmä demokratické štáty tak urobili prostredníctvom odobratia práva na vylúčenie, a namiesto toho vynútili integráciu prostredníctvom pozitívnej diskriminácie, antidiskriminačnej a multikulturalistickej politiky.

V prirodzenom poriadku je právo vlastníkov na vylúčenie, neoddeliteľné od idey súkromného vlastníctva, znova obnovené. Navyše, kým štáty podkopali sprostredkovávajúce sociálne inštitúcie (rodiny, cirkvi, zmluvy, komunity a kluby) a s nimi asociované autority, aby zvýšili svoj vlastný vplyv v porovnaní s izolovanými jednotlivcami, prirodzený poriadok je zreteľne nerovnostársky.


Pôvodný článok: The Democratic Leviathan.

Kapitalizmus – cesta k slobodnej spoločnosti

„Kapitalismus je společenský systém založený na explicitnom uznaní súkromného vlastníctva a neagresívnych, zmluvných výmenách medzi vlastníkmi súkromného majetku.”

(Hans-Herman Hoppe: „A Theory of Socialism and Capitalism“, Kluwer Academic Publishers, 1988).

„Kapitalistický sociálny poriadok je ekonomickou demokraciou v najprísnejšom zmysle tohoto slova. Všetky rozhodnutia závisia koniec koncov na vôli ľudí ako spotrebiteľov. Teda vždy keď existuje rozpor medzi predstavami spotrebiteľov a predstavami manažérov, tlak trhu zaistí, že názory spotrebiteľov zvíťazia“.

(Ludwig von Mises: Die Ursachen der Wirtschaftskrise: Ein Vortrag. Prednáška 28. února 1931 v Teplicíach-Šanove pred zhromaždením nemeckých priemyslníkov).

„Tržná ekonomika – kapitalismus – je společenský systém nadvlády spotrebiteľov“.

(Ludwig von Mises: Observations on the Russian Reform Movement, 1966)

„Kapitalismus je ekonomický systém, v ktorom sú výrobné prostriedky v súkromnom vlastnictve a používajú sa za účelom dosiahnutia zisku. Ekonomické parametre (napr. ceny) sú  určované prostredníctvom voľného trhu (laissez faire) – ponukou a dopytom, a to i ceny práce, nie sú riadené zásahmi štátu (ako v riadených či plánovaných ekonomikách)“.

Wikipedia.

Citovať by sme mohli i ďaľších velikánov liberálnej filozófie a klasickej ekonómie (napríklad : A. F. Hayeka 1) , A. Smitha 2), … ). Keby sme chceli charakterizovať kapitalizmus (tržnú ekonomiku) pár slovami – tak vystačíme len so slovami: – súkromné vlastníctvo a sloboda (nenásilie). Nič viac. Kapitalizmom (ako nám to vtĺkala a vtĺka do hláv komunistická, socialistická a antiglobalistická propaganda) nie je: – vykorisťovanie človeka človekom, detská práca, bieda, hlad, nemoci, vojny, atď… Existencia súkromného vlastníctva je prirodzenou vlastnosťou človeka, čo si potom vynucuje jeho akceptáciu inými ľuďmi cez prirodzené (zvykové) právo vlastniť majetok, ako i právo slobodne s ním nakladať. Ako napísal R.Pipes:

„Vlastnícke cítenie je univerzálne platný jav,  ktorým sa vyznačujú zvieratá, deti, dospelí  ľudia  a národy vyspelé i primitívne. Má pôvod  v pude sebazáchovy a psychologicky podporuje sebadôveru človeka „

3) . Vlastnícke právo je potom „prirodzenou“ inštitúciou. Každý človek niečo vlastní, minimálne sám seba – čo prirodzene vedie k tomu, že potom vlastní aj výsledky fyzickej aj duševnej práce svojho tela, ako i prvotné prisvojenie 4) materiálu a vecí, ktoré potom sám svojími fyzickými a duševnými schopnosťami následne využil a pretvoril. Aby človek mohol využívať plody, výrobky vytvorené pomocou vlastníctva výrobných prostriedkov a svojej práce, musí existovať v slobodnej spoločnosti, v slobodnom ekonomickom prostredí. Týmto prostredím je slobodný trh, kde dochádza k slobodnej výmene tovarov a služieb medzi ľuďmi. Trh nikto nevymyslel, trh tu bol vždy. Aj za najtuhšieho komunistického režimu sme medzi sebou obchodovali. Aj sovietski komunisti museli na prechodnú dobu zaviesť „NEP“ 5) na odstránenie hladomoru, po zavedení socialistickej ekonomiky. Tržný poriadok je pre človeka „vrodený“, je prirodzeným poriadkom. Ako napísal Hayek:

„Kapitalistický ekonomický systém sme nikdy uvedomele nevytvorili. Neboli sme pre to dosť inteligentní. Náhodou sme naň narazili …“.

Kapitalizmus vznikol evolučným vývojom v daných podmienkach histórie ľudstva.
Kľúčovou kultúrnou inštitúciou umožňujúcou vznik a pretrvanie kapitalistickej (t.j. založenej na dobrovoľnej slobodnej výmene) spoločnosti je trvalá garancia vlastníctva a slobodného nakladania s ním. A to nie len pre určitú, vybratú skupinu obyvateľstva, ale bez rozdielu úplne každému. Žiadna iná civilizácia takto široký koncept trvalej garancie súkromného vlastníctva nevytvorila, okrem tej, kde sa podarilo kapitalizmus vytvoriť . Výsledok zavedenia kapitalistického systému hospodárstva je znázornený na obr. č. 1.  a obr. č. 2

Obr.č.1: Historický vývoj priemerného HDP (Hrubý domáci produkt)  sveta
Zdroj: Arnold Kling a Nick Schulz: “From Poverty to Prosperity “, Intangible Assets, Hidden Liabilities and the Lasting Triumf Over Scarcity [Encounter Books: New York, 2009]

Z obr.č.1 jednoznačne vyplýva, že núdza a bieda sprevádzalo ľudstvo od úsvitu jeho dejín. Priemerný HDP obyvateľov Zeme sa v priebehu dejín skoro nemenil, bol na hranici prostého udržania života človeka, ľudia horko-ťažko prežili, priemerná dlžka života bola okolo 25 rokov. Až v posledných približne 200 rokoch došlo k ohromnému zvýšeniu bohatsva ľudí. Priemerný HDP na svete sa v priebehu tejto krátkej doby zvýšil skoro 60 – násobne.
Čím to bolo spôsobené? Stal sa zázrak? Nie. Začal fungovať kapitalizmus. Na konci 18. a začiatkom 19.storočia sa konečne podarilo presadiť, inštituovať a zákonmi  garantovať dlhodobejšiu ekonomickú slobodu, ako základnú podmienku pre fungovanie slobodnej trhovej ekonomiky – kapitalizmu 6).

Zdroj: National Geographic Česko, leden 2011

Dôkazom zvyšovania bohatsva ľudí je, že na Zemi sa mohli uživiť ďalšie miliardy obyvateľov – viď obr.č.3, priemerná dĺžka života v súčasnosti je okolo 75 rokov.  Prvá miliarda ľudí bola na Zemi v r.1804, siedma miliarda v r.2011 (prírastku cca 6 miliard môžeme s istým zveličením hovoriť „deti kapitalizmu“), ôsma miliarda sa dosiahne v r.2025. Z historického, ale aj súčasného hľadiska je kapitalistický ekonomický systém  bezkonkurenčne najúspešnejší. Umožnil ľudstvu, tam kde je zavedený, zbaviť sa biedy. Toto je postačujúci argument, aby ľudstvo rozvíjalo  a chránilo kapitalizmus pred rôznymi utópiami a centrálne riadenými pseudoekonómiami. V rámci globalizácie tento úspešný systém preniká aj do krajín, kde z rôznych príčin neboli doteraz vytvorené vhodné podmienky na jeho fungovanie, zjednodušene povedané – globalizácia je rozširovanie kapitalizmu (t.j. aj slobody) do krajín celého sveta. Potom je nepochopiteľná snaha antiglobalistov, ktorí vlastne nedoprajú blahobyt a slobodu aj pre obyvateľov ekonomicky zaostalých krajín. Zvyšovanie bohatstva sa prejavuje aj na zvyšovaní kvality života ľudí.

Zdroj: Arnold Kling a Nick Schulz: “From Poverty to Prosperity “, Intangible Assets, Hidden Liabilities and the Lasting Triumf Over Scarcity [Encounter Books: New York, 2009]

Na obr.č.4 je znázornená zmena jednotlivých zložiek životných nákladov v časovom odstupe 120 rokov.  Kvalita života sa prejavuje v tom, že časť výdavkov pripadajúcich na potraviny sa za 120 rokov znížila 10–násobne t.j. potraviny o toľko relatívne zlacneli, zlacnelo ošatenie a bývanie, ľuďom zostáva  viac prostriedkov na zvyšovanie zdravotnej starostlivosti (9x),  vzdelania (5x) a osobné aktivity voľného času (4x).

Pri posudzovaní spoločenského usporiadania slobodnej spoločnosti považujeme slobodu jednotlivca či rodiny za konečný cieľ. Sloboda ako hodnota sa v tomto zmysle spája so vzťahmi medzi ľuďmi. V spoločnosti ľudí pojem sloboda nevypovedá nič o tom, čo jednotlivec so svojou slobodou robí, nepredstavuje všetkozahrňujúcu etiku. Jednotlivec v slobodnej spoločnosti stojí pred problémom, ako so svojou slobodou naložiť. Sloboda má zásadný význam pre vzťahy medzi ľuďmi,  pre jednotlivca má sloboda význam v tom, že si slobodne môže uplatniť svoju individuálnu  etiku a filozofiu. Pokiaľ existuje slobodná výmena, tak hlavným znakom tržnej ekonomiky (kapitalizmu) je to, že zabraňuje jednej osobe zasahovať do väčšiny aktivít druhej osoby. Spotrebiteľ je chránený pred donútením zo strany predávajúceho, lebo existujú ostatní predávajúci, s ktorými môže obchodovať. Predávajúci je zase chránený pred donútením zo strany spotrebiteľa, lebo existujú iní spotrebitelia, ktorým môže predať. Naviac, každá výmena v prostredí slobodného trhu (v kapitalizme) je dobrovoľná, nenásilná. Zamestnanec je chránený pred donútením zo strany zamestnávateľa, lebo existujú ostatní zamestnávatelia, u ktorých môže pracovať, atd.  – slobodný trh všetko zaisťuje neosobne, nenásilne a bez centralizovaného úradu. Naproti tomu v centrálne plánovanej ekonomike, sa predchádzajúce uvedené vzťahy môžu realizovať len podľa predpisov a nariadení centralizovaného orgánu – t.j. použije sa násilie. Snahou (skôr propagandou) centrálne plánovaných i centrálne riadených ekonomík je vízia rovnostárstva ľudí, príjmová rovnosť a to sa považuje za sociálnu spravodlivosť.

Podľa Karla Poppera 7) :

„Svet, v ktorom sú všetci  ľudia slobodní a súčasne si aj rovní, by bol raj na Zemi. Takýto svet nie je možné uskutočniť. Keby sme si museli vybrať, mali by sme dať prednosť slobode pred rovnosťou. Neprítomnosť slobody totiž zákonite vedie k naprostej nerovnosti a nespravodlivosti – k tyranii. Nerovnosť však nemusí nutne viesť k neprítomnosti slobody“.

Na historickom vývoji myšlienky a inštitútu vlastníctva na protichodných príkladoch Anglicka a Ruska sa jasne ukazuje, že zaviedením inštitútu vlastníckych práv v Anglicku priamo viedlo aj k občianskej slobode. V 20. storočí prebieha znepokojivý vývoj, keď vlády v mene „sociálnej spravodlivosti a obecného dobra“  porušovali a odstraňovali vlastnícke práva, čím obmedzovali a ničili slobodu občanov. Pod heslami socialistickej ideológie sa uskutočnilo znárodnenie v komunistickom Rusku a Číne aj v nacionálnosocialistickom Nemecku i v rôznych podobných režimoch po celom svete. Výsledkom bola strata slobody a vraždenie,  masakry v doposiaľ nepoznanom rozsahu. Súbežnosť likvidácie majetkový práv a ničenia ľudských životov nie je náhodná. Treba zdôrazniť, že čo človek je, robí a vlastní je jeden celok. Útok na jeho vlastníctvo je potom útokom na jeho osobnosť a právo na život. Komunizmus a socializmus sa zrútil hospodársky, čo už pri vzniku týchto štátov v svojich prácach ekonomicky zdôvodnil L. Mises 8) – socializmus nemôže existovať ekonomicky. Tým sa dokázalo, že zrušenie súkromného vlastníctva vo výrobnom procese nerieši sociálne problémy, krach socialistického centrálne riadeného hospodárstva dokázal, že zrušenie súkromného vlastníctva vedie priamo k biede, strate slobody a života. Dnes vládne demokracia a privatizácia. No ani tieto vítané zmeny nezaisťujú slobode, že má budúcnosť zaistenú. Pre slobodu dneška nepredstavuje hlavné nebezpečie tyrania, ale politika „štátu blahobytu“, politika „sociálneho (zaopatrovacieho) štátu“, kde sa presadzuje rovnosť – definovaná ako rovnosť v odmeňovaní, čím sa má zaistiť sociálne zabezpečenie, sociálna spravodlivosť. Opatrenia demokratického sociálneho  zaopatrovacieho štatu potom zasahujú majetkové práva a slobody, čo prebieha menej násilne, nenápadne ale dlhodobo a o to viac nebezpečne. Na obr.č. 5 (tiež aj na obr. č. 5a aj s predikciou strednej hodnoty) je znázornená história vývoja verejných výdavkov ako podiel na HDP daných štátov.  Z neho je zrejmý enormný nárast verejných výdavkov v sledovaných štátoch. Nie je náhoda, že začiatok tohto enormného zvyšovania verejných výdavkov sa časovo kryje so zavádzaním systému bankovníctva s centrálnymi bankami a bankovým systémom čiastočných rezerv u komerčných bánk (viac pozri napr. 9) ). V posledných rokoch sú verejné výdavky vo výške okolo 50 %  z HDP jednotlivých štátov, napríklad vo Švédsku až 65 %. Je namieste otázka: – kde zobral sociálny zaopatrovací štát také ohromné množstvo peňažných prostriedkov? Zobral si ich – nikto sa ich dobrovoľne nevzdal. Tieto prostriedky vytvára kapitalizmus a štát si ich berie násilím. Keby to isté robil jednotlivec, tak by bol odsúdený za lúpež.  Štát obmedzuju vlastnícke práva tým, že majiteľ nemôže slobodne nakladať so svojim majetkom – výsledkami svojej práce, časť ktorých mu štát odoberie násilím, formou daní, poplatkov, licencií, atď … – na Slovensku až do výšky približne 53 %.

Zdroj: Vito Tanzi a Ludger Schuknecht, (New York: Cambridge University Press, 2000), str. 6.
Public Spending in the 20th Century: A Global Perspective

Nebezpečné na presadzovaní rovnosti (rovnostárstva) je to, že sa to môže vykonávať len štátnym násilím, teda znižovaním vlastníckych práv – slobody. Výsledkom je zničenie slobody a paradoxne aj rovnostárstva. Ideálny tzv. „zlatý vek“, kedy neexistuje vlastníctvo, delenie na „moje a tvoje“ a kde všetci sú si rovní neexistoval a ani nebude existovať pretože nie je v súlade s ľudskou povahou – no táto utópia bude ľudstvo stále priťahovať, je to asi nezničiteľný mýtus. Horšie je, že zo súčasných tentencií vyplýva, že občania demokratických štátov sú bez odporu ochotní vymeniť svoju slobodu za sociálnu rovnosť ( a za ekonomické zabezpečenie), pričom nevidia a zabúdajú na následky – stratu slobody i rovnosti. Koncept zaopatrovacieho štátu, ktorý sa vyvinul na konci 20. storočia je s individuálnou slobodou nezlúčiteľný. Náklady na fungovanie zaopatrovacieho štátu musí zabezpečovať kapitalistické hospodárstvo – môžeme povedať, že sociálny štát – socializmus parazituje na kapitalizme. Sociálny štát blahobytu potrebuje stále väčšie a väčšie prostriedky, aby zabezpečil „sociálne nároky“ stále početnejších rôznych skupín občanov. Štát potom stále viac obmedzuje majetkové práva, čím ďalej tým viac znárodňuje prostredníctvom vyšších daní, poplatkov, licencií. Výsledkom je, ako je to zrejmé z obr. č. 6, že i keď HDP v USA sa priebežne zvyšuje, príjem rodín v USA približne od r. 1970 sa znižuje, stagnuje.

Pozn.:    - v stálych cenách r. 2005 (zdroj: Kunetka – blog, Šumavák)

Zaopatrovateľský sociálny štát sa tak postupným znižovaním vlastníckych práv (v súčasnosti znárodňuje cca 50 % vytvoreného majetku) postupne presúva k socialistickému štátu (znárodnených 100 % majetku). Znižovaním ekonomickej slobody sa postupne znižuje aj výkonnosť kapitalistického tržného hospodárstva, ktoré udržuje pri živote štát blahobytu. Cudzopasník – zaopatrovací sociálny štát, by si mal uvedomiť, že svojou činnosťou, znižovaním ekonomickej slobody si píli pod sebou konár – lebo ak zničí ekonomickú slobodu (kapitalizmus), tak zniči súčasne aj seba.  Pokiaľ niektorí ľudia získali právo na plody práce ostatných občanov, znamená to, že títo občania sú zbavení svojich práv, sú odsúdení k otroctvu. Také právo, ktoré vedie k porušeniu práv iného človeka právom ani nemôže byť. Žiadny človek nemá právo uložiť inému občanovi záväzok, s ktorým nesúhlasí, za ktorý nedostane žiadnu náhradu. To sa dá dosiahnuť len násilím, tyraniou – v demokratických štátoch tyraniou väčšiny. Právom nemôže byť zaisťovanie hmotných potrieb, na zabezpečenie ktorých musia byť prinútení ostatní ľudia. Právom môže byť len sloboda, aby si tieto potreby zaistil vlastným úsilím. Jediné práva, ktoré dávajú zmysel sú prirodzené práva, dnešné tzv. “sociálne práva“ nie sú, nemôžu byť právom, pretože žiadny človek nemá oprávnenie získať niečo na úkor iného. Pokiaľ nebudeme venovať zvýšenú pozornosť ochrane vlastníckych práv – teda kapitalizmu, môžeme skončiť v režime ktorý síce nebude tyranský  v bežnom zmysle tohto slova, ale predsa bude neslobodný. Ani tvorcovia americkej ústavy s tým nepočítali, ako píše R.Pound 10) :

„Chceli chrániť občanov pred ich vládcami, a nie pred nimi samými“.

10)    R. Pound: „Liberty of  Contract“,  ( Yale Law Journal 18, 7/1909, s.467 )
Ukazuje sa, že v moderných demokraciách v podmienkach sociálneho zaopatrovacieho štátu, môže ohrozenie slobody prichádzať z nečakanej strany, a to „odspodu“ – od spoluobčanov, ktorí do značnej miery závisia na štedrej vládnej podpore, a zaujímajú sa len o ich vlastné ciele – osobné sociálne zabezpečenie a nejaká všeobecná sloboda ich nezaujíma – „nenaje sa z nej“.

Takto vláda korumpuje občanov – voličov aby ich i naďalej volili, no nie za vlastné, ale z daní, teda ukradnutých prostriedkov – oháňajúc sa heslami o sociálnej spravodlivosti. Vláda v demokratických štátoch funguje od volieb do volieb ako jeho dočasný správca – majiteľ, no čo je zásadné, bez trestoprávnej zodpovednosti za zlé, nehospodárne  riadenie, mnohokrát vedomé mrhanie daňami zhabaných prostriedkov. Aby vláda mala väčšiu moc, tak sa snaží rozširovať svoju pôsobnosť do čo najväčieho množstva oblasti a ovládať tak majetky a život občanov komplexne, vláda sa snaží o centralizáciu svojej moci. Tým vláda ohrozuje slobodu občanov a smeruje k tyranii. EU nie je výnimkou, práve naopak, ročne bruselská byrokracia vytvorí okolo 50 000 rôznych zákonov, nariadení, rôznych usmernení, … – až takýmto tempom sa obmedzuje sloboda občana už skoro vo všetkých oblastiach života. Eurobyrokracia to vylepšuje tým, že sa zbavuje aj politickej zodpovednosti a to tak, že sa vytvárajú úzke EU-elity, ktoré nebudú ani volené.

Zlo spôsobené dlhodobou závislosťou na zaopatrovacom štáte sa ukázalo po rozpade komunistických štátov ku koncu 20. storočia. Veľká časť obyvateľov, ktorá náhle prišla o rôzne štátne podpory a nebola zvyknutá postarať sa sama o seba, nevedela čo má robiť s náhle nadobudnutou slobodou, tak začala túžiť po obnove tyranskej ohlávky. Problém je v tom, že dnešný občan sa v škole (samozrejme štátnej) nedozvedel a vôbec netuší čomu vďačí za svoju slobodu a blahobyt – a to dlhému a úspešnému boju za práva jednotlivcov, z ktorých tým najdôležitejším je vlastnícke právo. Potom si ani nemôže uvedomiť, že dlhodobé obmedzenie vlastníckych práv negatívne ovplyvní ich životy, že útok na kapitalizmus je  aj útokom proti slobode, životu a blahobytu občanov. Áno, kapitalizmus je ekonomika slobodnej spoločnosti.

Poznámky

1)     A. F. Hayek:  „Právo, zákonodárství  a svoboda“ (Brno, Akademia 1994)
2)     A. Smith: „ Bohatství  národů“ (Praha 2001)
3)     R. Pipes: „Vlastnictví a svoboda“,  str. 124, (Argo 2008)
4)     Prvotné prisvojenie: – privlastnenie  si materiálu, vecí ktoré doteraz nemali vlastníka
5)     „NEP“ – Nová ekonomická politika, vyhlásená Leninom 15.3.1921. Je to politika obmedzeného súkromného podnikania,  čím sovietski  boľševici odstraňovali katastrofálnu hospodársku situáciu a hladomor po zhabaní pôdy, priemyslu a obchodu znárodnením
6)    Vo Francúzsku  má  mimoriadnu zásluhu cisár Napoleon I. na kodifikácii súkromného práva. Poveril skupinu právnych expertov pod vedením R. de Cambacérés zostavebním zákonov – Code civil (Občiansky zákonník – 1804), Code de la procédure civil (Občiansky civilný poriadok – 1807), Code de commerse (Obchodný zákonník – 1807),  Code pénal (Tresný zákonník – 1810). Zákony boli  vytvárané pod vplyvom liberálnej filozófie (slobodnej spoločnosti), myšlienky prirodzených práv, slobody jednotlivca, slobody obchodovania a nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva,  súčasne odstránili feudálne a šľachtické privilégiá, zaviedlo sa oddelenie súdnej od výkonnej moci.  Základnou črtou Občianskeho zákonníka je zavedenie trojakej slobody – osobná, vlastnícka a zmluvná, dal občanom rovnosť pred zákonom a nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva.
7)    Karl Popper:  Frankfurter Allgemeine Zeitung, 24. december 1976
8)    Ludwig von Mises: „Economic Calculation in the Socialist Commonwealth ( London, 1935 )
9)    Centrálne banky – dokedy ešte?

Literatúra

Ludwig von Mises: „Lidské jednání“, ( Liberální institut, Praha 1999 )
Ludwig von Mises:„Economic Calculation in the Socialist Commonwealth,(London, 1935)
Hazlitt, H.: „Ekonomie v jedné lekci“, ( Praha, Liberální institut 1999 )
Robert Higgs: „Politická ekonomie strachu“ (Alfa Publishing, Liberální institut, Praha 2006 )
P.Gonda, P.Chalupníček: „Na obranu slobodného trhu“, ( Konzervatívny inštitút, Bratislava 2007 )
Johan Norberg: „Globalizace“, (Alfa Publishing, Liberální institut, Praha 2006 )
H.-H. Hoppe: „Demokracie, anarchie a omyly ekonómie“, (Alfa Publishing, Praha 2006 )
J. Laurinčík: „Centrálne banky– dokedy ešte?“
A. F. Hayek:  „Právo, zákonodárství  a svoboda“ (Brno, Akademia 1994)
A. Smith: „ Bohatství  národů“ (Praha 2001)
R. Pipes: „Vlastnictví a svoboda“, (Argo, Praha 2008)
R. Pipes: „Komunizmus“, ( Slovart, Bratislava 2007 )
Sborník č.50/2006: „Šedesát let od smrti J.M.Keynese“ ( CEP, Praha 2006 )
P. Boettke: „Robustní politická ekonomie pro 21. století“, ( CEVRO Institut, Praha 2011 )

Ing. Ján Laurinčík
Dňa: 01.11.2011

Skoncovanie s tyraniou bez násilia

Na Étienne de La Boétie sa často spomína ako na najlepšieho a najbližšieho priateľa eminentného esejistu Michela de Montaigne, v jednom z najpozoruhodnejších priateľstiev histórie. Ale skôr by sme si ho mali, tak ako aj niektorí historici, zapamätať nielen ako jedného z kľúčových politických filozofov a zakladateľa modernej politickej filozofie vo Francúzsku ale aj pre jeho nadčasové teoretické poznatky.

Étienne de La Boétie sa narodil v Sarlat v roku 1530, v regióne Périgord, juhozápadnom Francúzsku, v aristokratickej rodine. Jeho otec bol kráľovský úradník regiónu Périgord a jeho matka bola sestrou prezidenta Bordeaux Parlement (právnické združenie). Stal sa sirotou v skorom veku. Bol vychovaný jeho strýkom a menovcom, ktorý bol vikárom v Bouilbonnas. Étienne dostal jeho právnický diplom Univerzity v Orléans v roku 1553. Jeho schopnosti mu umožnili získať kráľovské vymenovanie Bordeaux Parlement  nasledujúci rok, napriek tomu že bol pod hranicou minimálneho veku. Tam prežil významnú kariéru ako sudca a diplomatický vyjednávač, až do svojej predčasnej smrti v roku 1563, vo veku tridsaťdva rokov. La Boétie bol tiež významným básnikom a humanistom, prekladal Xenofóna a Plutarcha, a bol úzko spojený s poprednými mladými básnikmi zo skupiny Pleiade, vrátane Pierre Ronsard, Jean Dorat a Jean-Antoine de Baif.

Počas jeho štúdia práva v Orléans, Étienne napísal jeho krátku ale iskrivú, hlbokú a radikálnu Rozpravu o dobrovoľnom otroctve (Discours de la Servitude Volontaire). Dielo cirkulovalo vo forme rukopisu a nebolo nikdy publikované samotným autorom. Môžeme iba špekulovať, že radikálne názory tejto rozpravy boli dôvodom na to aby Étienne toto dielo nikdy nepublikoval. Dosiahlo však značného ohlasu v intelektuálnych kruhoch Périgordian.

V jeho abstraktnom a univerzálnom uvažovaní, vytváraní skutočnej politickej filozofie a jeho častých odkazoch na klasickú antiku, La Boétie nasledoval metódu renesančných spisovateľov, menovite Niccola Machiavelliho. Bol tam však jeden dôležitý rozdiel: zatiaľ čo sa Machiavelli snažil poúčať Princa v jeho snahe o upevnenie jeho vlády, La Boétie rozoberal spôsoby ako ho zvhrnúť a tak zabezpečiť slobodu jednotlivca. Emile Brehier preto poukazuje na rozdiel medzi cynickým realizmom Machiavelliho a “právnym idealizmom” Étienne de La Boétie. Jeho koncentrácia na abstraktné uvažovanie a univerzálne práva jednotlivca v skutočnosti predznamenala politické uvažovanie 19. storočia. Ako napísal J. W. Allen, Rozprava bola “esej o prirodzenej slobode, rovnosti a bratstve ľudí.” Esej “dala všeobecnú podporu Huguenotským pamfletárom svojím lipnutím na prirodzených zákonoch a právach ktoré odobrujú odpor voči tyranii vlády.” Ale ako Allen poznamenal, samotný jazyk univerzálnych prirodzených práv “nemal žiadny Huguenotský zmysel. V skutočnosti nemal v tom čase žiadny zmysel, hoci, jedného dňa sa tak môže stať.” Alebo ako to Harold Laski jasne podal: “Zmysel populárneho práva, tak ako ho priateľ Montaigneho podáva, je naozaj tak vzdialený svojej dobe ako anarchizmus Herberta Spencera vo veku plného zásahov štátu.

Rozprava o dobrovoľnom otroctve je prehľadne a zrozumiteľne štruktúrovaná okolo jediného axiómu, vnímavého pohľadu na povahu tyranie, ale implicitne aj štátneho aparátu samotného. Mnoho stredovekých spisovateľov útočilo na tyraniu, ale La Boétie sa obzvlášť ponoril do jej podstaty, a najmä podstaty vlády štátu. Týmto základným poznatkom bol fakt že každá tyrania musí byť nevyhnutne upevnená všeobecnou akceptáciou verejnosti. V skratke, časť ľudí samotných sa, z nejakej príčiny, podrobí vlastnému zotročeniu. Keby to tak nebolo, žiadna tyrania, a teda žiadna vláda, by dlhodobo nevydržala. A teda vláda nemusí byť všeobecne zvolená aby mala podporu verejnosti; pretože podpora verejnosti je podstatou každej vlády ktorá je schopná sa udržať pri moci, vrátane tých najopresívnejších tyranií. Tyran je len jedna osoba, a môže len ťažko prinútiť poslušnosť inej osoby, o to menej celej krajiny, ak väčšina týchto poddaných vedome nedá k tomu súhlas.

Toto sa stáva centrálnym problémom politickej teórie La Boétie: prečo ľudia súhlasia s ich vlastným zotročením? La Boétie poukazuje na to čo je, resp. by malo byť, centrálnym problémom politickej filozofie: záhada občianskej poslušnosti. Prečo ľudia na všetkých miestach a v každom čase poslúchajú príkazy vlády ktorá je vždy tvorená menšinou v rámci celej spoločnosti? Pre La Boétie je úkaz všeobecného súhlasu s despotizmom záhadný a desivý:

Chcel by som pochopiť ako to že tak veľa ľudí, tak veľa dedín, miest, národov, občas trpí pod tyranom ktorý nemá žiadnu inú moc okrem tej ktorú mu oni dajú; ktorý im je schopný ublížiť iba to takej miery do akej mu to oni sami dovolia; ktorý by im nemohol nijako ublížiť ak by sa rozhodli mu oponovať. Rozhodne pozoruhodná situácia! No napriek tomu je toto také bežné že jeden musí smútiť a nečudovať sa nad pohľadom na milióny ľudí slúžiacich v úbohosti, s krkmi pod jarmami, bez toho aby boli nútení väčším počtom ako sú oni…

A táto poslušnosť musí byť na základe vedomého súhlasu a nie iba strachu:

Mali by sme nazvať takéto podrobenie sa vládcovi zbabelstvom? … Keď stovka, či tisícka ľudí, trpí rozmary jediného muža, nemali by sme hovoriť o tom že im chýba nie odvaha ale túžba proti nemu povstať, a že takýto prístup indikuje ľahostajnosť a nie zbabelosť? Keď nie stovka či  tisícka ľudí ale stovka provincií, tisíce miest, milión ľudí, odmieta napadnúť jediného muža ktorého najmilšie zaobchádzanie je nevoľníctvo a otroctvo, čím by sme to mali nazvať? Je to zbabelstvo? … Keď tisíce, milióny ľudí, tisíce miest, zlyhajú v obrane seba samých proti dominancia jedného človeka, toto nemôžeme nazvať zbabelstvom pretože zbabelstvo neklesá do takej hĺbky … Čo za ohavné zlo je to potom keď to ani nemôžeme nazvať zbabelstvom, zlo pre ktoré neexistuje slovo ktoré by ho dostatočne opísalo?

Potom ako zhodnotil že každá tyrania závisí od súhlasu verejnosti, La Boétie výrečne uzatvára že “očividne nie je potrebné bojovať proti tyranovi, pretože je automaticky porazený ak sa krajina rozhodne nesúhlasiť s vlastným otroctvom.” Tyrani nemusia byť vyvlastnení silou; stačí aby im verejnosť odoprela ďalšiu ponuku peňazí a zdrojov. Čím viac niekto prispieva tyranom, La Boétie poznamenáva, tým sa stávajú silnejšími. Ale ak ich “ľudia jednoducho neposlúchnu,” stanú sa “nesplnenými a ničím.” La Boétie potom nabáda “chudobných, úbohých a hlúpych ľudí” aby odvrhli ich reťaze prostredníctvom odmietnutia ďalšieho zásobovania tyrana prostriedkami ich vlastného utláčania. Na to aby vás zničil, tyran v skutočnosti nemá nič viac ako moc ktorú mu vy sami udelíte. Kde získal dostatok očí na to aby vás špehoval ak nie od vás samotných? Ako môže mať toľko zbraní s ktorými vás poráža ak si ich nepožičia od vás? Ako môže mať nad vami akúkoľvek moc ak nie prostredníctvom vás samých? Ako by sa vôbec opovážil napadnúť vás bez vašej spolupráce?

Stredovekou tradíciou bolo zavraždenie tyrana ktorý porušil boží zákon, ale doktrína La Boétie, hoci nenásilná, bola v hlbšom zmysle oveľa radikálnejšia. Pretože zatiaľ čo atentát na tyrana bol izolovaným konaním jednotlivca v rámci existujúceho politického systému, masová občianska neposlušnosť je priamym aktom veľkej skupiny ľudí a preto oveľa revolučnejšia v snahe o zmenu systému ako takého. Je taktiež viac elegantná a hlboká v teoretickom poňatí, plynúca priamo z poznatkov La Boétie o tom že moc nevyhnutne závisí od súhlasu verejnosti; odstránenie moci je teda možné dosiahnuť odopretím súhlasu.

Na volanie po masovej občianskej neposlušnosti nadviazal jeden z viac radikálnejších Huguenotských pamfletárov, La France Turquie (1575), ktorý propagoval združenie miest a obcí v snahe odmietnutia platby daní štátu. Ale nie je prekvapujúce že medzi najväčších nadšencov občianskej neposlušnosti patrili anarchistickí myslitelia, ktorí jednoducho rozšírili La Boétie analýzu a jeho závery o vláde tyranie na akúkoľvek vládu (štátu). Významnými z pomedzi anarchistických obhajcov nenásilného odporu boli Thoreau, Tolstoy, a Benjamin R. Tucker, všetci z 19. storočia, a všetci, neprekvapujúco, členovia nenásilnej vetvy anarchistov. Tolstoj v snahe predstaviť jeho nenásilný anarchizmus použil dlhšiu pasáž z Rozpravy ako ústredný bod jeho argumentu. Okrem toho, vedúci nemecký anarchista skorého 20. storočia Gustav Landauer, po tom ako sa priklonil na stranu pacifického prístupu, spravil zo zhrnutia Rozpravy o dobrovoľnom otroctve centrálny pilier jeho anarchistického diela, Die Revolution (1919). Významný holandský pacifista-anarchista 20. storočia, Barthelemy de Ligt, nielenže venoval niekoľko strán jeho Conquest of Violence (Dobytie násilia) diskusii a chvále Rozpravy La Boétie, ale ju aj preložil do holandštiny v roku 1933.

La Boétie poukazuje na to že nastolenie tyranie je najťažšie na začiatku. Ak si môžu ľudia vybrať, zvyčajne si vyberú slobodu oproti otroctvu: “Nie je pochýb o tom že by si radšej vybrali možnosť riadiť sa rozumom ako podrobenie sa rozmarom jediného človeka.” Možnou výnimkou bola dobrovoľná voľba Izraelitov imitovať ostatné národy a zvoliť si kráľa (Saul). Okrem tohto prípadu môže byť tyrania počiatočne nastolená iba dobytím alebo podvodom. Dobytie môže byť prevedené buď cudzou armádou alebo vnútorným prevratom. Podvod nastáva v prípadoch keď si ľudia počas vojnových udalostí zvolia niektoré osoby ako diktátorov a takto poskytnú príležitosť týmto jednotlivcom aby sa zmocnili vlády nad verejnosťou. Akonáhle je začatá, udržanie si tyranie je možné a upevnené zákernými mukami zvyku keď si ľudia navyknú na ich vlastné zotročenie.

A takto zvyk premôže prirodzenú snahu ľudí o slobodu, pretože prirodzené nadanie, nech je akokoľvek dobré, sa rozptýli pokiaľ nie je podporované, kdežto prostredie nás tvaruje svojím vlastným spôsobom, nehľadiac na dary prírody. A preto tí ktorí sa narodili v otroctve by mali byť ľutovaní a malo by im byť odpustené, “pretože oni nevideli ani len tieň slobody, a tým že ju nepoznajú nie sú ani schopní rozpoznať to zlo ktoré prežívajú v ich otroctve…” Zatiaľ čo “je to naozaj v prirodzenosti človeka byť slobodným a želať si ním byť,” no napriek tomu “sa zvyk stáva prvou príčinou pre dobrovoľné otroctvo.” Ľudia

si zvyknú na myšlienku že boli vždy utláčaní, že ich otcovia žili tak isto; budú si myslieť že sú povinní trpieť toto zlo a budú presviedčať samých seba príkladom a imitáciou ostatných, a nakoniec obdaria tých ktorí ich im rozkazujú vlastníckymi právami založenými na myšlienke že to tak vždy bolo.

Súhlas je aktívne podporovaný a vytváraný vládcami; a toto je ďalší dôležitý dôvod pre vytrvalosť v občianskej neposlušnosti. Vládcovia využívajú rôzne nástroje na navodenie súhlasu verejnosti. Jednou z metód je poskytnutie hier masám, so zábavnými rozptýleniami:

Hry, frašky, výstavy, gladiátori, divné šelmy, medaily, obrázky a iné opiáty, tieto boli pre antických ľudí návnadou smerom k otroctvu, cenou slobody, nástrojmi ich zotročenia. Antickí vládcovia týmito praktikami a lákadlami tak bravúrne ukolísali ich poddaných do jariem, že ohromení ľudia, fascinovaní zábavou a márnymi radovánkami pred ich očami, sa naučili podriadenosti tak naivne, no nie úctyhodne, ako sa malé deti učia pozeraním knižiek s obrázkami.

Ďalšia z metód ako navodiť súhlas je čisto ideologická: oklamanie más v tom že vládca-tyran je múdry, spravodlivý a dobročinný. La Boétie pripomína ako Rímsky vládcovia prevzali titul Tribune of the People (rečník ľudí) pretože sa tento koncept stal populárny medzi verejnosťou ako spôsob ochrany ich slobody. A preto sa despotizmus schováva v podobe liberalizmu. La Boétie dodáva že v dnešnej dobe prezentujú vládcovia viac sofistikovaný spôsob propagandy, “nikdy sa neodhodlajú na nespravodlivú politiku, hoci aj dôležitú, bez toho aby najskôr ponúkli pekný prejav o verejnom blahe a spoločnom dobre.”

Pekná ideológia, mysterióznosť, hry; okrem týchto čisto propagandistických nástrojov vládcovia využívajú aj ďalší na získanie súhlasu ich poddaných: kupujú si ich materiálnymi výhodami, chlebom a hrami. Distribúcia takejto štedrosti medzi ľudí je metóda, veľmi prefíkaná, ako presvedčiť ľudí že majú z vlády tyrana úžitok. Neuvedomujú si, že v skutočnosti dostávajú iba malú časť z bohatstva ktoré im vládcovia ukradli.

Tu La Boétie dopĺňa túto analýzu o kupovaní si súhlasu verejnosti ďalším skutočne originálnym príspevkom ktorý profesor Lewis považuje za jeden z najnezvyčajnejších a najdôležitejších vlastností jeho teórie. Tým je založenie hierarchie podriadených spojencov, lojálnej bandy sluhov, Pretoriánov a byrokratov. La Boétie považuje tento faktor za “hnací motív a tajomstvo nadvlády, podpory a vzniku tyranie.” Jedná sa o veľkú časť spoločnosti ktorá nie je zavádzaná občasnými a zanedbateľnými darmi od štátu. Sú to jedinci ktorí získavajú pekný a dlhodobý príjem z výnosov despotizmu. A preto ich podiel v despotizme nezávisí od ilúzie, zvyku či záhadnosti; ich podiel je príliš veľký a príliš reálny. Preto je vytvorená a udržiavaná hierarchia prerozdeľovania nakradnutého: piati či šiesti jednotlivci sú hlavnými poradcami a príjemcovia priazne kráľa. Títo šiesti podobným spôsobom udržiavajú ďalších šesť stoviek “ktorí pod nimi profitujú,” a tých šesťsto si “udržiava pod nimi šesť tisíc ktorých povyšujú v hodnosti, zverujú vládu nad provinciami či riadenie financií tak aby im slúžili ako nástroje lakomosti a krutosti, vykonávajúc rozkazy v správnom čase a spôsobujúc takú pohromu že by neprežili keby neboli pod ochranou tých šiestich stoviek…”

Takto sa sa vytvorí pyramída ktorá prenikne celým spektrom spoločnosti, až kým “státisíce, ba dokonca milióny, lipnú na tyranovi touto niťou ku ktorej sú pripútaní.” Stručne,

keď sa dosiahne bod, pomocou veľkých či malých priazní, keď je možno dosiahnuť veľké či malé zisky pomocou tyrana, nájde sa takmer toľko ľudí ktorí považujú tyraniu za výhodnú, koľko sa nájde tých pre ktorých by mala byť sloboda žiadúca…Kedykoľvek spraví vládca zo seba diktátora, všetka špina národa … všetci tí ktorí sú skorumpovaní horiacou ambíciou čí mimoriadnym lakomstvom, všetci títo sa zhromaždia okolo diktátora, podporia ho, aby získali podiel na koristi a aby sa stali bezvýznamnými šéfmi v područí veľkého tyrana.

Ako konkrétne možno tyraniu zvrhnúť ak je zabudovaná do spoločnosti silou zvyku, privilégií a propagandy? Ako možno dostať ľudí do bodu kedy sa rozhodnú odoprieť súhlas? La Boétie poukazuje na to že nie všetci ľudia budú oklamaní či stiahnutí silou zvyku. Vždy existuje vnímavejšia elita ktorá rozumie skutočnej situácii; “vždy existuje zopár ľudí, ktorí boli viac obdarení ako iní, ktorí cítia ťažobu jarma a nie sú schopní zabrániť sebe samým v snahe odhodiť ho.” Toto sú ľudia ktorí majú v kontraste s “tupou masou” jasné a prezieravé myslenie, a “ďalej ho rozširujú prostredníctvom štúdia.” Takíto ľudia sa nikdy úplne nevytratia zo sveta: “Aj keby sa sloboda úplne vytratila z povrchu zemského, takíto ľudia by ju vymysleli.”

Tyrani sa často snažia potlačiť vzdelávanie v ich oblasti kvôli hrozbe ktorí títo vzdelaní ľudia reprezentujú. A týmto spôsobom sa tí “ktorí zachovávajú ich lásku ku slobode stávajú neefektivnými pretože koľkokoľvek ich je, navzájom sa nepoznajú; rukou tyrana stratili slobodu konania, vyjadrovania a takmer myslenia; sú sami v ich snahe.” Očividnou úlohou tejto bystrej a statočnej elity je formovanie predvoja revolučného hnutia proti despotovi. Pomocou procesu vzdelávania verejnosti o pravde, prinavrátia ľudom poznatky o výhodách slobody a mýtoch a ilúziách štátu.

Hoci to explicitne nespomína, zdá sa že La Boétie tvrdí, že rozšírenie učenia medzi verejnosťou nielenže spôsobí odoprenie súhlasu verejnosti vládcovi, ale takisto pomôže ku ideologickému rozdeleniu nespokojnej privilegovanej byrokracie.

Rozprava o dobrovoľnom otroctve má dôležitý význam pre dnešného čitateľa – význam ktorý je väčší ako pôžitok z čítania skvelej a významnej práce v oblasti politickej filozofie, alebo pre libertariána, z čítania prvej libertariánskeho politického filozofa Západného sveta. Pretože La Boétie píše ostro o závažnom probléme ktorému čelia všetci libertariáni, všetci odporci despotizmu: problém stratégie. Čeliac devastujúcu a zdanlivo ohromujúcu silu moderného štátu, ako možno dosiahnuť slobodný a úplne odlišný svet? Ako sa vôbec môžeme dostať odtiaľ sem, zo sveta tyranie do sveta slobody? Presne vďaka jeho abstraktnej a nadčasovej metodológie, La Boétie ponúka významné poznatky v tejto oblasti.

V prvom rade, poznatok že existencia štátu, akokoľvek nemilosrdného či despotického, spočíva v dlhodobom horizonte na súhlase väčšiny verejnosti, nebol ešte vzatý na vedomie intelektuálmi ktorí oponujú despotizmu štátu. Všimnite si napríklad ako mnohí antikomunisti píšu o vláde komunistov ako keby to bol teror nastolený výhradne z vrchu nad nahnevanou a nespokojnou masou ľudí. Veľa z chýb americkej zahraničnej politiky pochádza z myšlienky že väčšina ľudí krajiny nemôže nikdy prijať a veriť myšlienkam komunizmu, ktorý musí byť preto nastolený malou skupinou ľudí či vonkajšími agentmi už existujúcich komunistických krajín. V modernom politickom myslení to bol jedine Ludwig von Mises ktorý dostatočne zdôraznil fakt že každá vláda závisí od súhlasu väčšiny.

Kedže je despotická vláda v protiklade so záujmami väčšiny populácie, ako teda vzniká tento súhlas? La Boétie poukazuje na to že tento súhlas je vytvorený do značnej miery propagandou vládcov a ich intelektuálnych obrancov. Nástroje – chlieb a hry, ideologická mystifikácia – sú také isté ako v časoch La Boétie. Jediným rozdielom je počet špecializovaných intelektuálov v službách vládcov. A preto je primárnym cieľom oponentov modernej tyranie vzdelávanie: vzbudenie zájmu verejnosti, demystifikovanie a znesvätenie štátneho aparátu. La Boétie analýza významu procesu vytvárania súhlasu verejnosti, úlohy byrokratov a iných ekonomických skupín ktoré benefitujú prostredníctvom štátu, zvýrazňuje ďalší závažný problém ktorý mnohí súčasní oponenti etatizmu opomínajú: úlohou stratégie nie je iba oboznamovanie verejnosti so zlyhaniami vlády. Pretože mnoho z toho čo štát vykonáva nie je zlyhaním z ich uhľa pohľadu, ale spôsob ako upevniť moc, vplyv a príjem. Musíme si uvedomiť, že čelíme mohutnému nástroju sily a ekonomického vykorisťovania, a preto by malo vzdelávanie verejnosti libertariánmi zahŕňať oboznámenie sa s týmto vykorisťovaním, ekonomickými záujmovými skupinami a intelektuálmi ktorí benefitujú vládou štátu. Oponenti zásahov štátu sa obmedzovaním na analýzu údajných intelektuálnych “chýb” stali neefektívnymi. Pretože prinajmenšom, namierili svoju proti-propagandu na verejnosť ktorá nie je schopná či ochotná nasledovať komplexnú analýzu chýb a ktorá môže byť preto ľahko “dobehnutá” expertmi štátu. Títo experti musia byť takisto znesvätení. A opäť, La Boétie zdôrazňuje potrebnosť takéhoto znesvätenia.

Libertariánsky teoretik Lysander Spooner píšuc viac ako štyristo rokov po smrti La Boétie, navrhol podobný názor v tom,  že sa zástancovia vlády skladajú takmer výhradne z “hlupákov” a “darebákov“:

Údajní zástancovia ústavy, tak ako údajní zástancovia väčšiny iných vlád, sa skladajú z troch tried: 1. Darebáci, početná a aktívna trieda ktorá vidí vo vláde nástroj ktorý možno využiť k ich vlastnému vzrastu či bohatstvu. 2. Hlupák – bez pochyby veľká trieda – každý z nich ktorému je udelený jeden hlas z miliónov v rozhodovaní o tom čo môže robiť so svojím vlastným telom a jeho majetkom, a pretože je mu povolené mať hlas v kradnutí, zotročovaní a vraždení iných tak ako oni majú hlas v kradnutí, zotročovaní a vraždení jeho samotného, je dostatočne hlúpy aby si myslel že je “slobodný človek,” “vládca”; že toto je “slobodná vláda”; “vláda s rovnakými právami,” “najlepšia vláda na svete,” a podobné absurdnosti. 3. Trieda ktorá oceňuje určité zlo ktoré vláda koná, ale nevie ako sa ho zbaviť alebo sa o to nesnaží pretože nemieni obetovať vlastné záujmy aby sa seriózne a rýchlo zapojila do snahy o zmenu.

La Boétie tiež naráža na potrebu nájdenia a podporovania nespokojných častí štátneho aparátu, a ich stimulovanie ku oddeleniu sa a podporeniu opozície despotizmu. Zatiaľ čo tento prístup môže len ťažko hrať hlavnú rolu v libertariánskom hnutí, všetky úspešné hnutia proti tyranii štátu v minulosti využili túto nespokojnosť a vnútorný konflikt, najmä v poslednom štádiu vývoja.

La Boétie bol tiež prvým teoretikom ktorý presunul svoju pozornosť z prízvukovania dôležitosti súhlasu verejnosti na strategický význam odmietnutia takéhoto súhlasu a následné zničenie tyranie. Je ťažké odhadnúť aká praktická je takáto taktika, hlavne preto že bola zriedkavo použitá. Ale napríklad taktika masového odmietnutia platenie daní sa dnes v Spojených štátoch stupňuje, hoci iba v sporadickej forme. V decembri 1974 odmietli obyvatelia mesta Willimantic v Connecticut mestský rozpočet trikrát počas verejného zhromaždenia. Vynútili tak zníženie daní o 9 percent.

V rámci inej témy, La Boétie ponúka nádejnú myšlienku ohľadne budúcnosti slobodnej spoločnosti. Poukazuje na to, že keď verejnosť prežíva tyraniu po dlhý čas, zvykne si na ňu a ťažko pomyslí na možnosť  existencie iného typu spoločnosti. Toto však znamená že ak bude despotizmus štátu odstránený, bolo by veľmi ťažké sa k nemu vrátiť. Sila zvyku ktorá ho chránila by bola preč a etatizmus by bol vnímaný ako tyrania ktorou v skutočnosti je. Ak by vznikla slobodná spoločnosť, jej šanca na prežitie by bola preto vynikajúca.


Pôvodný článok: Ending Tyranny Without Violence

Argument pre radikálny idealizmus

Každé “radikálne” učenie bolo označené za “utopické” a libertariánske hnutie nie je výnimkou. Niektorí libertariáni tvrdia, že by sme nemali strašiť ľudí “prílišnou radikálnosťou”, a že teda úplná libertariánska ideológia a program by mali zostať skryté. Títo ľudia odporúčajú “Fabiánsky” program gradualizmu, sústredenie sa výlučne len na postupné odstránenie moci štátu. Príklad by sa dal nájsť v oblasti daní: namiesto obhajovania “radikálneho” zrušenia všetkých daní, či zrušenia dane z príjmu, mali by sme sa obmedziť iba na malé zlepšenia; povedzme, dvojpercentné zníženie dane z príjmov.

V oblasti strategického myslenia sa libertariánom sluší brať na zreteľ poučenie z Marxistov, pretože oni premýšľali o stratégii radikálnej spoločenskej zmeny dlhšie ako ktorákoľvek iná skupina. Marxisti rozpoznávajú dva kriticky dôležité strategické omyly ktoré sa “odchyľujú” od správnej cesty: jednému hovoria “ľavicové sektárstvo”, druhá oponujúca odchýlka je “pravicový oportunizmus.” Kritici libertariánskych “extrémistických” princípov sú obdobou marxistických “pravicových oportunistov.”

Murray N. Rothbard

Hlavným problémom oportunistov je že sa striktne obmedzujú na postupné a “praktické” programy. Programy, ktoré majú lepšiu šancu na okamžité uplatnenie, sú preto vo vážnom nebezpečenstve že úplne stratia zo zreteľa konečný libertariánsky cieľ. Ten, kto sa obmedzuje na propagovanie o dve percentá nižšie dane, pomáha pochovať hlavný cieľ ktorým je úplné zrušenie daní. Sústredenie sa na okamžité možnosti pomáha likvidovať konečný cieľ, teda zmysel prečo je daná osoba vôbec libertariánom. Ak libertariáni odmietnu držať nad hlavou transparent správnych zásad konečného cieľa, kto tak urobí? Odpoveď je nikto, a preto bola chybná cestu oportunizmu ďalším významným zdrojom zbehnutia z radov libertariánov v posledných rokoch.

Prominentným prípadom zbehnutia prostredníctvom oportunizmu je niekto koho budeme nazývať “Robert”, oddaný a militantný libertarián na začiatku 50-tych rokov. Robert, rýchlo sa ženúci za aktivizmom a okamžitými zmenami, došiel k záveru, že správnou strategickou cestou je okresanie všetkých rečí o libertariánskom cieli, a najmä bagatelizovanie libertariánskeho nepriateľstva voči štátu. Jeho cieľom bolo iba zdôrazňovanie “pozitívnych” úspechov ktoré môžu ľudia dosiahnuť prostredníctvom dobrovoľnej činnosti.

Ako jeho kariéra pokročila, Robert začal považovať nekompromisných libertariánov za bremeno; a tak začal systematicky prepúšťať každého v jeho organizácii kto mal “negatívny” postoj k vláde. Netrvalo dlho a Robert otvorene a explicitne opustil libertariánsku ideológiu, a vyzýval na “partnerstvo” medzi vládou a súkromným sektorom – medzi donucovaním a dobrovoľnosťou – v krátkosti, aby si otvorene prevzal jeho miesto vo vláde. Napriek tomu, Robert sa počas opitosti dokonca nazýval “anarchistom”, ale len v nejakom abstraktnej, vysnenej krajine ktorá vôbec nesúvisí so skutočným svetom.

F. A. Hayek, ekonóm obhajujúci voľný trh a v žiadnom prípade nie “extrémista,” píše výrečne o zásadnom význame udržiavania čistej a “extrémnej” ideológie pre úspech slobody ako vyznania na ktoré sa nesmie nikdy zabudnúť. Hayek napísal, že jedným z veľkých príťažlivostí socializmu bol vždy dôraz na jeho “ideálny” cieľ. Ideál, ktorý prestupuje, informuje a riadi akcie všetkých ktorí sa usilujú o jeho dosiahnutie. Hayek dodáva:

Budovanie slobodnej spoločnosti sa musí znova stať intelektuálnym dobrodružstvom, skutkom odvahy. Čo nám chýba je liberálna utópia, program, ktorý nie je obyčajnou obranou vecí tak ako sú a ani zriedený druh socializmu, ale skutočne liberálny radikalizmus ktorý nešetrí city mocných (vrátane odborov), ktorý nie je príliš praktický a ktorý sa neobmedzuje iba na to čo sa dnes javí ako politicky možné. Potrebujeme intelektuálnych vodcov ktorí sú pripravení odolať lákaniu moci a vplyvu, a ktorí sú ochotní pracovať za ideál, nehľadiac na to aké malé sú vyhliadky na jeho realizáciu. Musia to byť ľudia ktorí sú ochotní dodržiavať princípy a bojovať za ich plnú realizáciu, akokoľvek vzdialenú. . . . Voľný obchod a sloboda príležitostí sú ideály ktoré môžu ešte stále prebudiť fantáziu množstva ľudí, no bezvýznamná  “primeraná slobodu obchodu” alebo “zmiernenie kontrol” nie sú intelektuálne vierohodné a pravdepodobne ani nevzbudia žiadne nadšenie. Hlavné poučenie ktoré si skutočný liberál musí odniesť z úspechu socialistov je to, že to bola práve ich odvaha byť utopistami ktorá im získala podporu intelektuálov a tým aj vplyv na verejnú mienku čo umožňuje zmenu ktorá bola len nedávno považovaná za nemožnú. Tí, ktorí sa zaujímali iba o to čo sa zdalo byť praktické, možné, v rámci súčasnej verejnej mienky, neustále zisťovali, že aj tento postoj sa veľmi rýchlo stal politicky neuskutočniteľným v dôsledku zmien verejnej mienky, o ktorú sa však oni nijako nepričinili. Pokiaľ nie sme schopní urobiť filozofické základy slobodnej spoločnosti opäť intelektuálnou témou, a ich uplatnenie úlohou ktorá stimuluje vynaliezavosť a predstavivosť našich najživších mysliteľov, vyhliadky slobody sú naozaj malé. Ale ak dokážeme opäť získať vieru v silu myšlienky ktorá bola známkou liberalizmu, bitka ešte nie je prehratá.

Hayek tu zdôrazňuje dôležitú pravdu a dôvod pre dôraz na konečný cieľ: vzrušenie a nadšenie inšpirované logicky konzistentným systémom. Kto by šiel, v kontraste, na barikády za dvoj-percentné zníženie daní?

Existuje však ďalší zásadný taktický dôvod prečo lipnúť na čírom princípe. Je pravda, že sú každodenné spoločenské a politické udalosti výsledkom mnohých tlakov, často neuspokojivý výsledok konfliktných ideológií a záujmov. Už len preto je pre libertariánov ešte dôležitejšie aby pritvrdili. Výzva pre dvojpercentné zníženie dane môže dosiahnuť iba mierne spomalenie naplánovaného zvýšenia daní, avšak výzva k drastickému zníženiu daní môže naozaj dosiahnuť podstatné zníženie. A ako čas beží, posúvanie ich pozície a presadzovanie ich cieľov je práve strategickou úlohou “extrémistov”.

Socialisti boli obzvlášť znalcami tejto stratégie. Ak sa pozrieme na program socializmu šesťdesiat či dokonca tridsať rokov dozadu, je zrejmé, že opatrenia ktoré boli považované za nebezpečne socialistické, generáciu či dve späť, sú teraz považované za neoddeliteľnú súčasť “hlavného prúdu” amerického dedičstva. Dennodenné kompromisy “praktickej” politiky sa týmto spôsobom neúprosne posúvajú v smere kolektivizmu. Neexistuje žiadny dôvod prečo by libertarián nemohol dosiahnuť rovnaký výsledok. V skutočnosti, jeden z dôvodov prečo bola konzervatívna opozícia voči kolektivizmu taká slabá je skutočnosť, že konzervativizmus, svojou povahou, neponúka jednotnú politickú filozofiu, ale len “praktickú” obranu existujúceho stavu, v podobe Americkej “tradície”. Napriek tomu, ako etatizmus rastie a nabaľuje sa, stáva sa, samozrejme, čoraz viac zakoreneným a preto “tradičným”; konzervativizmus potom nie je schopný nájsť žiadne intelektuálne zbrane k jeho zvrhnutiu.

Lipnutie na princípoch však znamená viac ako len cenenie si a neodporovanie konečnému libertariánskemu ideálu. Znamená to tiež úsilie o dosiahnutie konečného cieľa tak rýchlo, ako je to fyzicky možné. Stručne povedané, libertarián nesmie nikdy podporovať alebo preferovať postupný, v protiklade s okamžitým a rýchlym, prístup k jeho cieľu. Pretože ak tak robí, sám podkopáva význam jeho vlastných cieľov a princípov. A ak on sám hodnotí jeho vlastné ciele tak nízko, ako budú jeho ciele hodnotiť ostatní?

Stručne povedané, skutočne sledovať cieľ slobody znamená že libertarián musí túžiť po jeho dosiahnutí čo najefektívnejšími a najrýchlejšie dostupnými prostriedkami. Bolo to v tomto duchu keď klasický liberál Leonard E. Read, obhajujúc okamžité a úplné zrušenie cenových a mzdových kontrol po druhej svetovej vojne, vyhlásil v prejave, “Keby bolo na tejto tribúne tlačidlo, ktorého stlačenie by okamžite zrušilo všetky mzdové a cenové kontroly, položil by som naň môj prst a zatlačil! ”

Libertarián, by mal byť teda niekto kto by stlačil tlačidlo, ak by existovalo, pre okamžité zrušenie každej invázie slobody. Samozrejme, on tiež vie, že takéto kúzelné tlačidlo neexistuje, ale jeho základné preferencie vyfarbujú a tvarujú celú jeho strategickú perspektívu.

Takýto “odstraňovací” uhoľ pohľadu neznamená, opäť, že libertarián nemá realistické hodnotenie toho ako rýchlo sa jeho cieľ bude v skutočnosti dať dosiahnuť. Preto libertariánsky “rušiteľ” otroctva, William Lloyd Garrison, nebol “nerealistický” keď v roku 1830 prvýkrát vzniesol chvályhodný štandard bezprostrednej emancipácie otrokov. Jeho cieľ bol morálne správny, a jeho strategicky realizmus spočíval v tom že neočakával rýchle dosiahnutie jeho cieľa. Videli sme v kapitole 1 že Garrison sa odlišoval: “Hoci požadujeme okamžité zrušenie čo najskôr ako sa len dá, bude to, bohužiaľ!, nakoniec postupné zrušenie. Nikdy sme nepovedali, že otroctvo bude zrušené jedinou ranou, ale za to že by malo byť, budeme vždy bojovať. ” V opačnom prípade, ako Garrison trefne varoval, “Gradualizmus v teórii je večnosť v praxi. ”

Pozvoľný postup v teórii naozaj podkopáva svoj vlastný cieľ tým keď pripúšťa, že musí prijať druhé alebo tretie miesto za inými alebo protilibertariánskymi úvahami. Pretože preferovanie pozvoľného postupu implikuje že iné ciele sú dôležitejšie ako sloboda. Predstavme si teda, že by zástanca zrušenia otroctva povedal, “ja som zástancom zrušenia otroctva – ale až po desiatich rokoch.” To by predsa znamenalo že zrušenie otroctva o osem alebo deväť rokov, či ešte lepšie hneď teraz, by bolo zlé, a preto je lepšie v otroctve pokračovať dlhšie. Znamenalo by to, že od úvah o spravodlivosti bolo upustené, a že cieľ sám o sebe nie je najviac cenený zástancom zrušenia otroctva (alebo libertariánom). V skutočnosti by to znamenalo že odporca otroctva a libertarián obhajujú predĺženie zločinu a nespravodlivosti.

Hoci je pre libertariána potrebné aby držal jeho konečný a “extrémny” ideál nad hlavou, nerobí to z neho, na rozdiel od názoru Hayeka, “utopistu”. Skutočným utopistom je ten kto obhajuje systém ktorý je v rozpore s prirodzenou povahou ľudí a reálneho sveta. Utopický systém je taký, ktorý nemôže fungovať aj keď by boli všetci presvedčení aby sa ho pokúsili uviesť do praxe. Utopický systém nemôže fungovať, t.j. nemôže držať sám seba v prevádzke. Utopický cieľ ľavice: komunizmus – zrušenie špecializácie a prijatie jednotvárnosti – nemohol fungovať aj keby boli všetci ochotní okamžite ho prijať. Nemohol fungovať pretože porušuje povahu človeka a sveta, najmä jedinečnosť a individualitu každého jedného človeka, jeho schopností a záujmov, a pretože by znamenal drastický pokles v produkcii bohatstva, a to až natoľko, že by odsúdil veľkú časť ľudskej rasy k rýchlemu hladovaniu a vymieraniu.

Stručne povedané, termín “utopický” v populárnom jazyku zmiešava dva druhy prekážok v ceste programu ktorý je radikálne odlišný od súčasného stavu. Jednou z nich je, že to nie je v súlade s povahou človeka a sveta, a preto to nemôže fungovať akonáhle by to bolo uvedené do praxe. To je utópia komunizmu. Druhou prekážkou je náročnosť presvedčiť dostatok ľudí, že program by mal byť prijatý. Pri prvej sa jedná o zlú teóriu pretože nie je v súlade s povahou človeka. Tá druhá je jednoducho problém ľudskej vôle, ochoty, presvedčiť dostatok ľudí o správnosti doktríny. “Utopické”, sa vo svojom bežnom pejoratívnom význame vzťahuje iba na tú prvú.

A teda v najhlbšom zmysle, libertariánska doktrína nie je utopická, ale neobyčajne realistická, pretože je to jediná teória ktorá je naozaj v súlade s povahou človeka a sveta. Libertarián nepopiera rozmanitosť a rozdielnosť ľudí, on sa jej teší a snaží sa jej ponúknuť plné vyjadrenie vo svete úplnej slobody. A počas toho prináša enormný nárast produktivity a životnej úrovne každého, neobyčajne “praktický” výsledok zvyčajne opovrhovaný skutočnými utopistami ako zlo “materializmu”.

Libertarián je tiež neobyčajne realistický pretože plne chápe charakter štátu a jeho túžbu po moci. V kontraste k nemu, je to práve zdanlivo realistickejší konzervatívec veriaci v “obmedzenú vládu”, ktorý je naozaj nepraktickým utopistom. Takýto konzervatívec opakuje litánie, že by mala byť vláda výrazne obmedzená ústavou. No napriek tomu zároveň brojí proti zlyhaniu pôvodnej ústavy a rozšíreniu federálnej moci od roku 1789, no konzervatívec sa nedokáže poučiť z tejto degenerácie.

Myšlienka štátu prísne obmedzeného ústavou bola ušľachtilým experimentom ktorý zlyhal, a to aj za najvýhodnejších a priaznivých okolnosti. Ak to nevyšlo vtedy, prečo by mal podobný experiment vyjsť lepšie teraz? Nie, je to konzervatívny minarchista, človek, ktorý dáva všetky zbrane a všetku rozhodovaciu právomoc do rúk centrálnej vlády a potom hovorí: “Obmedzuj sa”; je to on, kto je naozaj nepraktický utopista.

Máme však ďalší hlboký zmysel v ktorom libertariáni opovrhujú širšou utópiou ľavice. Ľavičiarsky utopisti neustále predpokladajú radikálnu zmenu povahy človeka. Pre ľavičiarov, človek nemá povahu. Jednotlivec by mal byť nekonečne tvárny jeho inštitúciami, a tak má komunistický ideál (alebo prechodný socialistický systém) priniesť nového komunistického človeka. Libertarián verí, že v konečnej analýze, každý jedinec má slobodnú vôľu a formuje sám seba, a preto je hlúposť aby niekto vkladal nádeje do jednotnej a drastickej zmeny ľudskej povahy naplánovanej Novým Poriadkom. Libertarián by si prial morálne zlepšenie každého, i keď sa jeho morálne ciele sotva zhodujú s tými socialistov. Napríklad, libertarián by bol od radosti bez seba keby videl všetku túžbu po agresii jedného človeka voči druhému zmiznúť z povrchu zemského. Ale on je príliš veľký realista na to aby dôveroval v tento druh zmeny. Namiesto toho, libertariánsky systém je ten, ktorý bude okamžite oveľa morálnejším a fungovať oveľa lepšie ako akýkoľvek iný, nezávisle od existujúci ľudských hodnôt a postojov. Samozrejme, čím viac túžby po agresii zmizne, tým lepšie bude pracovať akýkoľvek spoločenský systém, vrátane libertariánskeho; tým menšia bude potreba pre, napríklad, obracanie sa na políciu alebo súd. Ale libertariánsky systém sa nespolieha na takéto zmeny.

Ak musí teda libertarián obhajovať okamžité dosiahnutie slobody a zrušenie etatizmu, a ak je teoretický gradualizmus v rozpore s týmto cieľom, aké ďalšie strategické postoje môže libertarián zaujať v dnešnom svete? Musí sa nevyhnutne obmedziť na okamžité obhajovať zrušenie? Sú “prechodné požiadavky,” kroky smerom k slobode v praxi, nevyhnutne nelegitímne? Nie, pretože to by sa dostal do ďalšej samoporážajúcej pasce “ľavicového sektárstva.” Zatiaľ čo libertariáni sú až príliš často oportunistami ktorí stratili zo zreteľa alebo podhodnotili ich konečný cieľ, niektorí vykročili opačným smerom: obávajúc sa a odsudzujúc akékoľvek postupné kroky k cieľu ako nevyhnutne opustenie samotné cieľa. Tragédiou je, že títo sektári, odsudzovaním všetkých krokov ktorými nedosiahli konečný cieľ zbytočne predkladajú samotný cieľ ako márny. Akokoľvek by si všetci z nás priali aby sme naraz dospeli k úplnej slobode, šance takej veľkej zmeny sú obmedzené. Spoločenská zmena nie je vždy malá a postupná, ale ani sa nedeje vo veľkých skokoch. Títo sektársky libertariáni znemožňujú dosiahnutie cieľa samotného zamietnutím akýchkoľvek prechodných prístupov. A teda, sektári môžu byť nakoniec takými istými “ničiteľmi” konečného cieľa ako samotní oportunisti.

Niekedy tá istá osoba podstúpi prechod od jedného z týchto chybných postojov k druhému, zakaždým opovrhujúc správnou strategickou cestou. A tak, zúfalý po rokoch márneho zdôrazňovania jeho čistoty ideí a súčasnej neschopnosti konať pokroky v skutočnom svete, ľavicoví sektár sa môže ocitnúť v radostnom pravicovom oportunizme, v snahe po nejakom krátkodobom pokroku, a to aj za cenu jeho konečného cieľa. Alebo pravicový oportunista, čoraz viac znechutený jeho vlastnými či kompromismi jeho kolegov nad intelektuálnou integritou a ich konečnými cieľmi, sa môže stať ľavicovým sektárom a odmietať akékoľvek stanovenie strategických priorít smerom ku konečnému cieľu. Týmto spôsobom sa dve protichodné odchýlky navzájom živia a posilňujú, a sú zároveň deštruktívne v snahe účinne dosiahnuť libertariánsky cieľ.

Ako teda môžeme vedieť či by mali byť prechodné požiadavky či opatrenia “na pol ceste” oslavované ako krok vpred alebo odsúdené ako oportunistická zrada? Existujú dve životne dôležité kritéria pre zodpovedanie tejto zásadnej otázky: (1), bez ohľadu na prechodné požiadavky, konečný cieľ slobody by mal byť vždy považovaný za želateľný, a (2), že žiadne kroky alebo prostriedky nesmú byť nikdy explicitne alebo implicitne v rozpore s konečným cieľom. Krátkodobé požiadavky nemôžu siahať až tak ďaleko ako by sme si to želali, no mali by vždy byť v súlade s konečným cieľom. Ak tomu tak nie je, krátkodobý cieľ znemožní dlhodobý účel, a dorazí tak oportunistická likvidácia libertariánskych princípov.

Príklady takejto kontraproduktívnej a oportunistickej stratégie môžu byť prevzaté z daňového systému. Libertarián sa teší na budúce zrušenie daní. Je preto úplne legitímne, ako strategické opatrenia v požadovanom smere, aby sa zasadil o výrazné zníženie alebo zrušenie dane z príjmu. Ale libertarián nesmie nikdy podporovať novú daň alebo zvýšenie daní. Nesmie napríklad požadovať nahradenie veľkého zníženia dane príjmu spotrebnou daňou či inou formou dane. Zníženie alebo, ešte lepšie, zrušenie dane je vždy neodporujúca si eliminácia štátnej moci a významný krok smerom k slobode. Ale jeho nahradenie novou alebo zvýšením inej dane robí pravý opak, pretože sa jedná o nové a dodatočné zneužívanie štátom v inej oblasti. Zavedenie novej alebo vyššej dane je v priamom rozpore a zároveň podkopáva libertariánsky cieľ sám o sebe.

Nápodobne, v terajšom veku permanentných deficitov štátneho rozpočtu, často sme nútení zápasiť s praktickým problémom: Mali by sme sa rozhodnúť pre zníženie daní aj keď to môže viesť k zvýšeniu deficitu verejných financií? Konzervatívci, ktorí z ich perspektívy preferujú vyrovnaný rozpočet oproti znížením daní, stále oponujú akémukoľvek zníženiu daní ktoré nie je okamžite sprevádzané rovnakým alebo väčším znížením štátnych výdavkov. Ale pretože zdaňovanie je nelegitímny akt agresie, akékoľvek zlyhanie prijať zníženie daní ochotne podkopáva a je v rozpore s libertariánskym cieľom. Čas kedy sa treba postaviť na odpor štátnym výdavkom je keď sa uvažuje alebo hlasuje o rozpočte. Vtedy by mal libertarián rovnako volať po drastickom znížení výdavkov. Stručne povedané, činnosť štátu musí byť znižovaná pri každej príležitosti: akýkoľvek odpor voči zníženiu daní alebo výdavkov je neprípustný, pretože odporuje libertariánskym princípom a libertariánskemu cieľu.

Zvlášť nebezpečným pokušením k praktizovaniu oportunizmu je tendencia niektorých libertariánov, a to najmä v Libertariánskej strane, vystupovať ako “zodpovední” a “realistickí”, propagujúc akýsi druh “štvorročného plánu” odštátnenia. Dôležitým bodom nie je počet rokov v pláne, ale predstava o stanovení nejakého druhu komplexného a naplánovaného programu prechodu k cieľu úplnej slobody. Napríklad: v roku 1 by mal byť zákon A zrušený, zákon B upravený, daň C znížená o 10%, atď; v roku 2 by mal byť zrušený zákon D, daň C znížená o ďalších 10%, atď. Závažným problémom takéhoto plánu ktorý je v rozpore s libertariánskymi zásadami je, že silno naznačuje, napríklad, že zákon D by nemal byť zrušený až do druhého roku naplánovaného programu. Takto by sme padli do pasce teoretického gradualizmu v obrovskom meradle. Rádoby libertariáni-plánovači by sa dostali do pozície v ktorej sa zdá že sa postavili proti rýchlejšiemu tempu dosiahnutia slobody než s akým počíta ich plán. A v skutočnosti neexistuje žiadny legitímny dôvod pre pomalší a nie rýchlejší postup, práve naopak.

V samotnej myšlienke komplexného plánovaného prechodu k slobode je ešte ďalšia chyba. Pretože veľmi starostlivý a naštudovaný prechod, jeho samotný charakter, znamená, že štát nie je ozajstným spoločným nepriateľom ľudstva, ale že je možné a žiaduce používať štát pre vytvorenie plánovaného a merateľného kroku za slobodou. Pochopenie toho že štát je hlavným nepriateľom ľudstva vedie na druhej strane k veľmi odlišnému strategickému náhľadu: to, že libertariáni by mali presadzovať a ochotne prijímať akékoľvek zredukovanie štátnej moci alebo činnosti v akejkoľvek oblasti. Každé takéto zníženie je treba kedykoľvek privítať ako zníženie zločinu a agresie. A preto by libertarián nemal uvažovať o použití štátu na merateľný proces zrušenia štátu, ale skôr odsekávať všetky prejavy etatizmu kedykoľvek a kdekoľvek môže ….

Preto nesmie libertarián nikdy sám sebe dovoliť aby sa uchýlil k nejakému druhu “pozitívneho” štátneho konania. V jeho pohľade by mala byť úloha vlády iba v odstránení seba samej zo všetkých sfér spoločnosti, tak rýchlo ako sa ju podarí donútiť.

Taktiež by nemalo ísť o žiadne kontradikcie v rétorike. Libertarián by si nemal dovoliť nijakú rétoriku, nebodaj nejaké politické odporúčania, ktoré by boli namierené proti konečnému cieľu. Predpokladajme, že libertarián je vyzvaný aby vyjadril svoj názor na určité zníženie daní. Aj keď má pocit že v tejto chvíli nemôže hovoriť o zrušení dane, jediné čo nesmie urobiť je pridať sa k podpore zníženia daní bezcharakternou rétorikou typu “No, samozrejme, nejaké dane sú potrebné … ” atď. Zamedzeniu ultimátneho cieľa možno dosiahnuť rétorickým zamávaním ktoré zmätie verejnosť a odporuje zásadám.


Pôvodný článok: The Case for Radical Idealism by Murray N. Rothbard

Centrálne banky – dokedy ešte?

Autor: Ján Laurinčík, 2010. Článok vyšiel aj na mises.cz


Stručná história vzniku

Centrálna banka (CB) nie je deus ex machina – z neba nám zoslaná inštitúcia. Nevytvorili ju spontánne ani tržné mechanizmy – slobodný trh takúto inštitúciu nepotreboval niekoľko storočí a nepotrebuje ju ani v súčasnosti. Hneď na úvod je potrebné povedať, že centrálna banka je  vlastne štátna banka vynútená zákonom. Na histórii vzniku centrálnych bánk jednotlivých štátov je najlepšie vidieť, kto takúto inštitúciu potrebuje, ku koho prospechu boli „umelo“ – zákonom vytvárané. Hlavné dôvody pre ktoré bola centrálna banka v každom štáte zriadená je:

  • pre vládu, aby mala neobmedzenú moc vytvárať si podľa potreby finančné prostriedky pre úverovú expanziu a inflačnú fiskálnu politiku – čo je potom zdrojom moci politickej i hospodárskej – vláda má možnosť jednoducho a bez zodpovednosti prerozdeľovať bohatstvo vytvoreného občanmi. Najlepšie to vystihol Mayer Amsched Rotshschild[1], ktorý už v r.1797 povedal: “Dajte mi právo tlačiť a ovládať peniaze štátu a je mi jedno, kto píše jeho zákony.”
  • pre komerčných bankárov, vytvorenie systému s bankou – veriteľom poslednej inštancie, ktorá bude udržovať bankový systém čiastočných rezerv v chode (podľa potreby tlačením „fiat[2] peňazí“ – ničím nekrytých peňazí), vznik centrálnej banky je priamym dôsledkom systému bankovníctva čiastočných rezerv.

Vytvorením centrálnych bánk vznikol 2-stupňový bankový systém (Centrálna banka – 1. stupeň a komerčné banky – 2. stupeň), kde 1. stupeň, okrem iných funkcií, v podstate slúži 2. stupňu na jeho záchranu v prípade finančných problémov (banky v systéme čiastočných rezerv sú stále nelikvidné – sú stále dlžníkmi, v prípade, že by si všetci veritelia-vkladatelia chceli naraz vybrať svoje peniaze tzv. „run na banku“, tak banka skrachuje, lebo nemôže splniť svoje záväzky). Vytvoril sa ohromný systém morálneho hazardu, ktorého podstata je (zjednodušene povedané) v tom, že zisky si komerčné banky ponechajú, v prípade strát bánk 2. stupňa nastupuje centrálna banka, ktorá ich zachraňuje emisiou (tlačením) fiat peňazí a napumpuje ich (diskontnými úvermi, odkupovaním cenných papierov, atď.) do komerčných bánk, často aj s  úverovou sadzbou = 0 % (napr.: tak to robí Fed – Federal Reserve System – centrálna banka USA za prebiehajúcej hospodárskej krízy). Tieto straty komerčných bánk sa takto vlastne presunú prostredníctvom centrálnej banky na plecia občanov, ktoré ich zaplatia cez infláciu, ktorá sa zvýši tým, že emisiou centrálnej banky sa daná mena znehodnocuje.

História zakladania centrálnej banky USA je poučná, presadzovali ju všetci význační bankári tej doby už od vzniku USA. Zodpovední senátori a prezidenti proti tomu tvrdo bojovali, vedeli aké nebezpečenstvo hrozí. Presne to verejne vyjadril prezident Thomas Jeferson[1] v r. 1816: „Som pevne presvedčený, že bankové inštitúcie sú nebezpečnejšie ako armády, a že myšlienka utrácania peňazí, ktoré budú splácať naši potomkovia, zvaných vládne výdaje, nie je nič iné ako podvod na vlastnej budúcnosti v ohromnom merítku.”

Pred založením centrálnej banky sa stretli vtedajší najmocnejší bankári na tajnom rokovaní na ostrove Jekill, kde pripravili paragrafové znenie zákona a po niekoľkoročnom lobovaní a nátlaku sa im ho podarilo konečne pretlačiť do amerického právneho poriadku – v r. 1913 vznikla americká centrálna banka (skratka: Fed), ktorá funguje doteraz. O histórii vzniku centrálnych bánk bolo napísaných viacero prác, budem citovať Murray N. Rothbarda[3], na tému vzniku centrálnej banky Anglicka (Bank of England): „V podstate táto inštitúcia vznikla ku koncu sedemnásteho storočia v Anglii ako podvodný “kšeft” medzi skoro skrachovanou vládou a skorumpovanou skupinou finančníkov“.

V histórii centrálneho bankovníctva je význačným medzníkom zrušenie „zlatého štandardu“[4] v USA (20 rokov po založení Fedu) zákonom, za prezidenta Roosevelta v r. 1933 a zhabanie súkromného zlata občanov pod hrozbou vysokých pokút a dlhoročného väzenia. Základným cieľom zlatého štandardu je zabrániť inflačnému zvyšovaniu peňazí v obehu. Určitá zmeniteľnosť meny za zlato bola po 2. svetovej vojne ešte možná v rámci ustanoveného Bretton-woodskeho menového systému (1945 – 1971), ktorý ukončil prezident Nixon. Tým sa odstránila posledná brzda nehoráznemu zvyšovaniu peňažnej zásoby USA (viď Graf č. 4)

Ciele

So vznikom Slovenskej republiky vznikla aj Národná banka Slovenska (NBS) zákonom Národnej rady Slovenskej republík č. 566/1992 Zb. z 18. novembra 1992 o Národnej banke Slovenska. Od 1. januára 2009 – dňa zavedenia eura v Slovenskej republike, sa stala súčasťou Eurosystému, tvoriaceho systém centrálneho bankovníctva eurozóny v rámci Európskeho systému centrálnych bánk (ESCB a ECB – Európska centrálna banka). Ciele centrálnych bánk sú v podstate podobné, nie sú medzi nimi zásadne rozdiely. V zákone o vzniku NBS sú deklarované tieto ciele: Hlavnou úlohou centrálnej banky je zabezpečenie stability meny a cenovej stability. Za tým účelom:

a) určuje menovú politiku,
b) vydáva bankovky a mince,
c) riadi peňažný obeh, koordinuje platobný styk a zúčtovanie bánk a stará sa o ich plynulosť a hospodárnosť,
d) vykonáva dozor nad vykonávaním bankových činností v rozsahu upravenom týmto zákonom a stará sa o bezpečné fungovanie a účelný rozvoj bankového systému

Podrobnejšie budeme analyzovať ako CB zabezpečuje stabilitu meny, na stabilite cenovej hladiny. V zásade udržovanie cenovej hladiny CB dosahuje zmenou peňažnej zásoby, zmenami úrokovej sadzby (diskontná sadzba) pri úverovaní bánk t.j. určovaním ceny peňazí, určovaním povinných minimálnych rezerv komerčným bankám, určovaním úrokových sadzieb a obmedzovanie výšky úverov pre úvery  poskytované bankami svojim klientom ako i možnosťami bankového dohľadu (hrozba odobratia bankovej licencie, nútená správa,…).

Menová politika CB sa musí vždy prispôsobiť mocenskej autorite v danom štáte t.j. fiskálnej politike vlády. Deklarovaná nezávislosť CB a jej menovej politiky je potom iluzórna. Príkladom môže byť deklarovaná striktná nezávislosť menovej politiky ECB a skutočná menová politika v súvislosti s finančnou krízou Grécka, kedy na nátlak politickej moci EU, zachraňuje komerčné banky odkupovaním ich gréckych dlhopisov.

Inflácia vs Deflácia

Väčšina ekonómov je presvedčená, že inflácia je všeobecný rast cien, ktorý sa môževyhodnotiť indexom spotrebiteľských cien – CPI[5]. Tento mylný názor ich potom vedie k tomu, že za infláciu sa považuje čokoľvek čo zvyšuje cenovú hladinu a centrálnu banku považujú za potrebnú inštitúciu na boj proti tejto inflácii.

Inflácia pritom je – ako to sám názov deklaruje – „nafúknutie“ množstva peňazí, inflácia je zvyšovanie množstva peňazí v obehu. Naproti tomu potom deflácia je znižovanie množstva peňazí. Zvyšovanie cenovej hladiny (CPI) je potom prejavom inflácie a znižovanie CPI je prejavom deflácie. Na grafe č. 2 je znázornený vývoj cenovej hladiny USA v rokoch 1750 až 2000 porovnaním s rokom 1913 – rok vzniku Fed (graf je prevzatý z lit. [6]). Z priebehu cenovej hladiny ako prejavu inflácie, môžeme jednoznačne konštatovať, že do vzniku centrálnej banky USA – Fedu sa inflácia udržiavala okolo nulovej hladiny, po vzniku Fedu došlo k bezprecedentnému zvyšovaniu inflácie, umocnenému ešte odstránením brzdy zvyšovania inflácie – zrušením zlatého štandardu v r. 1933 a 1971.

V súčasnosti je na svete cca 170 centrálnych bánk a všetky viac alebo menej zvyšujú ponuku peňazí – žijeme v dobe inflácie. Podľa monetaristov [7] je možné pripustiť nízke a konštantné zvyšovanie peňažnej zásoby, no ako to vyplýva z grafu č. 1, i pri nízkej ročnej inflácii po dlhšiu dobu sa dosiahne veľmi vysokého kumulovania inflácie (na grafe č. 1 k roku 1913). Z grafu č. 3 je zrejmé, že priebeh vývoja cenového indexu USA od r. 1913  sa približne dosiahne, keby sme mali konštantnú ročnú infláciu vo výške cca 3,3 % – pripomínam, že v podmienkach vstupu do Európskej menovej únie – EMÚ je aj kritérium dosiahnutia ročnej inflácie menšej ako 3 %, na grafe č.1 a 3 je znázornené, k akej kumulatívnej inflácii sa po rokoch dostaneme – je to depresívny pohľad do budúcnosti.

Porovnaním priebehu vývoja cenového indexu v USA  po roku 1913 (graf č. 2 a 3) a priebeh zmeny peňažnej zásoby USA (graf č. 4) je jednoznačne zrejmé, že zmenu cenovej hladiny spôsobuje zmena peňažnej zásoby t.j. inflácia . To ukazuje jednoznačne na vinníka, ktorý to spôsobuje –centrálna banka USA – FED a inflačný bankový systém spôsobený bankovníctvom čiastočných rezerv.

Deflácia je zníženie peňažnej ponuky, ako uvádza Frank Shostak[8]: „Deflácia je začiatkom procesu ekonomického ozdravenia. Deflácia zastavuje proces zbedačovania naštartovaného predchádzajúcou peňažnou infláciou. V rozpore s presvedčením predstaviteľov hlavného prúdu ekonomického myslenia je deflácia tým, čo posilňuje tých, čo vytvárajú bohatstvo, čím oživujú ekonomiku. Deflácia nerobí nič iného, než že rozbíja ilúziu prosperity vyvolanú peňažnou infláciou“.

Defláciou „praskajú“ rôzne cenové bubliny vyvolané inflačným financovaním, napráva a nastavuje ekonomiku na skutočný stav. Analýza hypotetického stavu, keby sme mali ročnú defláciu konštantnú je znázornená na grafe č. 5., na grafe č. 1 je znázornený kumulatívny priebeh v porovnaní s infláciou. Z grafov je zrejmé, že pri deflácii nemôže nastať zvyšovanie cenovej hladiny, naopak – pri dostatočne dlhom pôsobení i nízkej deflácie sa cenová kladina približuje k nule t.j. ku kumulatívnej deflácii mínus 100 %.

V prípade hypotetického stavu, že existuje zlatý štandard – z čoho vyplýva, že sa nebude meniť peňažná zásoba a zostáva konštantná, tak rast ekonomiky sa musí prejaviť v deflácii. Bude klesať cenová hladina – tovar, služby  budú stále lacnejšie. Kumuluje sa kapitál, odložená spotreba (depozity) sa budú s časom zhodnocovať, dlhy sa tiež budú zhodnocovať, bude sa podporovať veriteľ, …- všetky parametre sa defláciou nastavujú na rast a budúcnosť. Nie ako v súčasnom inflačnom ekonomickom prostredí, ktoré je nastavené na okamžitú spotrebu, výhodné je zadlžovanie – podporujú sa dlžníci, bohatstvo sa ihneď prerozdeľuje.

Jednoznačne prevažujú výhody deflačného prostredia nad inflačným. Aj snaha centrálnej banky o dosiahnutie nulovej cenovej hladiny je škodlivá, pretože zlikviduje deflačné zníženie cenovej hladiny, ktorá sa dosiahla ekonomickým rastom. Je otázne, či aj v súčasnosti rast ekonomiky nepôsobí deflačne (môžeme to pozorovať u IT-výrobkov, kde ceny sústavne klesajú pre nevídaný technologický pokrok výroby a ani súčasné inflačné prostredie to nezlikviduje) na cenovú hladinu, ale potom súčasná inflácia deklarovaná hodnotou CPI je v skutočnosti o túto skrytú defláciu väčšia  (iSK = i + d , kde i = inflácia,  d = deflácia).

Záver

Takmer storočná história centrálnych bánk je históriou enormnej inflácie a úverovej expanzie (viď priložené grafy, v Tab. 1 je uvedený súčasný stav vonkajšej verejnej a privátnej zadlženosti jednotlivých štátov, napr. USA = 13,45 biliónov US-dolárov). Dokedy ešte sa deficitná fiskálna politika štátov  a bankový systém založený na inflácii a úverovej expanzii udrží?  Z histórie hospodárskych cyklov, finančných i hospodárskych kríz, inflácie a s ňou súvisiacim prerozdeľovaním bohatstva a ožobračovaním občanov, vyplýva ponaučenie – primárnou a hlavnou príčinou je činnosť centrálnych bánk a bankového systému čiastočných rezerv.

Centrálne bankovníctvo je pre slobodný trh systémová chyba, s ktorou slobodný trh nemôže koexistovať. Je to posledný relikt stalinskeho socializmu, funguje ako akási „Centrálna plánovacia komisia“ v skrachovanom socialistickom hospodárstve, ktorá určuje cenu peňazí, a tým riadi a ovplyvňuje ekonomiku krajiny. Ako skrachovala centrálne plánovaná socialistická ekonomika, ktorá nemôže principiálne fungovať pre nemožnosť ekonomickej kalkulácie.[9],[10], tak skrachuje aj „socialistická“ ekonomika riadená centrálnou bankou a to z toho istého dôvodu – nemožnosti určenia „správnych“ úrokových sadieb od stola pri sedení vedenia centrálnej banky.

Keďže hospodárstvo na svete je v súčasnosti riadené centrálnymi bankami prostredníctvom moci nad emisiou peňazí a určovaní ich ceny, tak potom na svete nie je slobodné tržné hospodárstvo, slobodný trh, na svete nie je kapitalizmus. Peniaze sú krvou ekonomiky – preto pokiaľ bude existovať  centrálne bankovníctvo, tak nemôže existovať  slobodná tržná ekonomika – kapitalizmus. Už pri mnohých hospodárskych krízach v minulosti aj súčasnosti sa slobodný trh snažil liečiť t.j. likvidovať centrálne banky ako umelý a chybný systémový prvok, no vplyvom politickej moci sa to ešte nikdy nepodarilo. Vládna moc sa nechce zbaviť inštitúcie, pomocou ktorej sa ľahko získavajú zákonom neodsúhlasené dane cez riadenú infláciu a môže sa ľahko prerozdeľovať bohatstvo vytvorené občanmi. Takýto stav nie je možné udržiavať donekonečna. Zadlžovanie štátov sa nabaľuje formou „snehovej gule“.

Ekonomiku cez peniaze ovláda a riadi štát, preto je zodpovedný za každú minulú, súčasnú aj budúcu krízu. Budú ale prichádzať čím ďalej tým rozsiahlejšie a hlbšie hospodárske krízy. Súčasnej moci sa ešte darí presviedčať verejnosť, že za krízu môžu „nenažratí“ kapitalisti, voľný trh, kapitalizmus – riešením preto je vraj viac obmedzení slobodného trhu , viac regulácií štátom. Týmto nám štát pripravuje ešte častejšie a ďaleko hlbšie krízy. Dokedy to budú občania trpieť?

Pravdepodobne dovtedy, kým štát nevyvolá takú hlbokú krízu, že hyperinfláciou ožobráči drvivú väčšinu svojich občinou alebo to bude trvať dovtedy, pokiaľ si občania – voliči v dostatočne veľkom množstve neuvedomia k akému nehoráznemu zadlžovaniu dochádza, ako nehorázne sú okrádaní a manipulovaní a vynútia si zmenu. Východiskom je zavedenie slobodného bankovníctva (free banking), ako to analyzuje Hayek[11], dokonca o potrebnej zmene centrálneho bankovníctva hovorí aj Jerry Jordan[12], prezident Fedu of Cleveland a spomeniem tiež niektorých súčasných teoretikov slobodného bankovníctva ako Selgin, White, Dowd, Hoppe, Salerno či H. de Soto.

Tim Evans na svojej prednáške: „Význam klasickej liberálnej politickej ekonómie pre súčasnosť a ekonomické reformy“ usporiadanej Konzervatívnym inštitútom v Bratislave dňa 20.09.2010 deklaroval  výzvu: „Je čas, aby sme všetci pochopili a vysvetľovali, že krízy sú výsledkom zlyhania štátu a že potrebujeme menej štátu a viac slobody“.

Otrocká práca a duševné vlastníctvo

Libertariánska otázka ohľadne legitimity “duševného vlastníctva” (IP) vytvorila nepatrný zmätok. Je to pochopiteľné. Už len na začiatok, existuje očividný rozpor: ak niekto podporuje vlastníctke práva pri hmotných veciach, prečo nie pri nehmotnom majetku? Zástancovania vlastníctva ktorí zároveň oponujú IP namietajú, že rozlišovanie medzi hmotným a nehmotným je rozhodujúce. Keď zoberiete niekomu auto bez dovolenia, nielen že máte to vozidlo, ale majiteľ ho už nemá. Ale keď porušíte IP (copyright alebo patent), nič ste nevzali. Toto je predmetom sporu tak sa na to poďme pozrieť bližšie.

Jones vymyslí (a patentuje) fúrik a používa ho na svojom pozemku. Má v úmysle vyrábať tento skvelý vynýlez a predávať ho do sveta, ktorý ho dychtivo očakáva. Smithová legálne prechádza okolo pozemku Jonesa a vidí ho ako používa fúrik. Uvedomí si, že to je niečo čo ešte nikto nikdy nevidel. Ak Smithová príde domov, použije jej vlastný materiál a prácu a vyrobí fúrik na základe obrazu v jej mysli, ukradla niečo Jonesovi? Obraz Smitha v mysli je jej. Dalo by sa povedať že je výsledkom jej vlastnej duševnej práce (pozorovania, chápania, zapamätania). V žiadnom prípade nebránila prístupu Jonesa k jeho fúriku či jeho mentálnemu obraz fúrika keď ho získala. Jones mal presne to s čím začal. Tak je to s myšlienkami. (Majte na pamäti že podľa dnes platných zákonov sa Smithová dopustila porušenia patentu aj keď nikdy nevidela Jonesov fúrik. Nepredpokladajte že patenty sú primárne o zákaze kopírovania.)

Menšie zisky

Ale niekto bude namietať, že keď Smithová súťaží s Jonesom v predaji fúrika, zisk Jonesa bude pravdepodobne menší ako keď vláda zabráni Smithovej konkurencii na trhu. (To je to o čom patenty a autorské práva vlastne sú.) To je pravda. Ale teraz sme zmenili tému. Namiesto toho aby sme hovorili o vlastníckych právach produktu ktorý bol vyrobený niekoho prácou, hovoríme o vlastníckych práv v ekonomickej hodnote či potenciálnych ziskoch. Ako môže niekto vlastniť ekonomickú hodnotu? Tá je v očiach (mysliach) ľudí. A ako môže niekto vlastniť ešte nedosiahnuté zisky?

Náš kritik však môže povedať že by Jones zisk dosiahol keby Smithová neurobila to čo urobila. Sme opäť na začiatku. Čo urobila? Zopakujme, že použila svoju vlastnú prácu a materiál na vybudovanie fúrika podľa obrazu v jej mysli. Tento obraz tam bol ako následok neagresívneho konania. Keby sa vlámala do domu Jonesa, Jones by mal príčinu na začatie konania pre prečin vlámania. Ale Smithová sa v našom príbehu vlámania nedopustila. Keby existovala zmluva medzi oboma stranami ktorej predmetom bol fúrik, mohlo dojsť k jej porušeniu. To však tiež nie je súčasťou tohto príbehu. Dôkazné bremeno sa zdá byť na niekom, kto si myslí, že došlo k porušeniu práva.

Môj príklad môže byť zamietnutý pretože Jones očividne neprijal žiadne opatrenia aby ľuďia nevideli jeho fúrik. Myslím si že takáto námietka neplatí. Ak je majiteľom samotnej idey fúrika (čo je implikácia patentu), prečo by mal vykonať také opatrenia? Lysander Spooner, ktorý pretláčal IP ako sa len dalo, by si to nemyslel. Ak Jones nechá kľúče v aute, tento fakt sám o sebe rozhodne nie je platnou obranou zlodeja aút.

Otrocká práca

Jeden z účastníkov v nedávnej diskusii ohľadne autorských práv navrhol, že neoprávnené publikovanie knihy robí z autora otroka, pretože vydavateľ profituje z autorovej práce bez jeho súhlasu. Ale to vyvoláva otázku ohľadne toho čo je predmetom sporu, a síce, že vydavateľ vzal niečo čo patrí autorovi. Ale čo? Nehmotná kniha je usporiadanie slov, akokoľvek nápadité či neobvyklé. Je ťažké si predstaviť ako by sa to mohlo dať vlastniť. (Už sme sa zaoberali argumentom ohľadne ušlého zisku.) Samozrejme, nič nebráni fanúšikom autora začať kampaň ktorá by vyzývala ľudí aby si kúpili autorizované vydanie. (JRR Tolkien začal podobnú kampaň keď bol Pán prsteňov vydaný v neautorizovej verzii.)

(Mimochodom, nepripúšťam, že by autori veľmi trpeli v prostredí voľého trhu s absenciou autorských práv. Zástancovia autorských práv tvrdia, bez dobrého dôvodu, že rozmnožovanie umeleckých diel a vynálezov je nevyhnutne nízko-nákladové a automaticky lukratívne, no nie je tomu tak. Ale to je téma na inokedy.)

Námietka ohľadne “otrockej práce” v skutočnosti dokazuje príliš veľa. Ak Jones vytvára nový trh tým, že ponúkne nový produkt, je Jonesa zneužívaný Smithovou, ktorá pôsobí na rovnakom trhu s podobným ale dostatočne iným výrobkom? (Apple vytvoril trh s iPodom, ale čoskoro prišla konkurencia, ktorá pravdepodobne neporušila patenty Apple.)

Plagiátorstvo

Nakoniec, je zvláštne, že prvá vec ktorá zíde na um ľudom pri prvom počutí argumentov proti IP je plagiátorstvo: “Chceš povedať, že by bolo v poriadku ak niekto zoberie autorské dielo, dá naň svoje meno, a začne ho predávať? ”

Tu sú zjednotené dva problémy. Ktokoľvek môže napodobňovať bez toho aby porušil autorské práva, a ktokoľvek môže porušovať autorské práva bez plagiátorstva. Podľa autorského zákona je možné použiť krátke doslovné úryvky diela iného autora bez jeho povolenia, ak použijete úvodzovky a uvediete autora textu. Je to tzv. “fair use.” (Otázka pre fanúšikov autorských práv: Nie je aj “fair use” porušenie autorských práv?) Ak by ste chceli použiť výňatok, ktorý by bol legálny na základe “fair-use” princípu, ale bez toho aby ste uviedli autora, dopustili by ste sa plagiátorstva, nie porušenia autorských práv. To isté by sa stalo ak by ste citovali Shakespeara bez uvedenia autora. (Shakespeare písal bez výhody autorských práv.)

Na druhú stranu, ak by ste publikovali Atlas Shrugged s menom Ayn Randovej, boli by ste vinný z porušenia autorského práva, ale nie plagiátorstva.

V záujme jasného myslienia by sme sa mali zaoberať týmito problémami osobitne.

No, je teda plagiátorstvo v poriadku? Nie, nie je! Je to očividne nečestné a nepoctivé, reprezentovať prácu niekoho iného ​​ako našu vlastnú. Ale všimnite si že podľa LegalZoom, “plagiátorstvo nie je trestný či civilný prečin.” Ani by nemal byť. Je to porušenie dobrého správania, a existuje množstvo nenásilných spôsobov, bez štátu, ako sa s tým vysporiadať, a to najmä vo veku Internetu.


Pôvodný článok: Slave Labor and Intellectual Property